Bratislavský kraj hľadá poskytovateľa služieb prímestskej autobusovej dopravy

Moja skúsenosť bola, že kraje sa až tak nevzpierali. Ako kameň úrazu som vnímal rozdielne politické nominácie na ministerstve dopravy a v predstavenstve ZSSK, čo viedlo k situácii, že v prípade, ak si štát ako objednávateľ zastúpený ministerstvom dopravy dovolil čo i len naznačiť nespokojnosť so ZSSK ako dopravcom, bola z toho koaličná kríza, obzvlášť keď kapitán bol ultrasenzitívny na všetko, čo sa jeho osoby týkalo (pričom on mal pocit, že je to proste všetko).

Preto nebol minister, ktorý by buchol po stole a povedal dosť. Naopak, minister bol pomaly na rovnakej úrovni ako predstavenstvo ZSSK. A o tom, že ZSSK nie je najefektívnejšia firma je škoda rozprávať. Upustime od negatívnej konotácie termínu chobotnica v štátnej správe. ZSSK bola chobotnica, kde každé chápadlo malo vlastný projekt, víziu a stratégiu, čo s firmou ďalej. A ak zohľadníme, že tieto chápadlá predstavovali regionálne filiálky, nemusíme si vzhľadom na častú provinčnosť Slovákov domýšľať, že Bratislava sa snažila dokázať, že má väčších trpazlíkov ako stred Slovenska a Košice zase, že majú rýchlejšie hodinky ako v Bratislave.

Dopadlo to potom tak, že vysokopostavený zástupca ZSSK za svoje chápadlo víziu postupnej integrácie, ktorú sme v rovine len príprav na spojenie (ako keď pristavíš ťahač k návesu, ale ešte nespojíš) nazvali harmonizáciou, plne schvaloval, zrazu prišiel stop a ozvala sa zamestnankyňa z Košíc, ktorá proste veci zatrhla a páky na ňu nemal ani minister.

Kraje boli extrémne nápomocné, existovala pracovná skupina, kde sa rozoberali aj ďaleko obšírnejšie témy, čo s verejnou dopravou a azda najúspešnejší výstup skupiny bolo marketingovo bezvýznamné zjednotenie postupu pri Európskom týždni mobility. Boli teda v rovine požierača popcornu prizerajúcemu sa samodeštrukcii ústreného gestora dopravnej politiky.