19. januára 1945 sovietska armáda oslobodila Košice z nemeckej okupácie. Hneď po oslobodení sa začalo s opravami a obnovou tratí, trolejového vedenia, meniarne a vozidiel. Od oslobodenia až do 1. mája 1949 bol podnik vo vlastníctve mesta pod názvom Mestské verejné podniky – doprava. Aby bolo možné obnoviť dopravu v meste, od Tatranských elektrických železníc (TEŽ) bol zapožičaný motorgenerátor, ktorý bol umiestnený v mestskej elektrárni. Jeho dynamá boli zapojené paralelne, vďaka čomu sa dosiahlo napätie 800 V pri 300 A.
Znovuobnovenie prevádzky električkovej dopravy bolo slávnostne zahájené 28. augusta 1945 na linkách 1 s trasou Havlíčkova – cintorín a 2 s trasou Legionárske nám. (dnes Nám. osloboditeľov) – železničná stanica. Nasledujúci rok bola otvorená aj linka 3 na trase Múzeum (dnes Nám. Maratónu mieru) – železničná stanica – Legionárske námestie – Kuzmányho okružná – múzeum, Cestovné bolo pre všetky linky jednotné – 2 Kčs.
Aby mohla byť obnovená prevádzka aj na ďalších linkách, od Dopravního podniku hlavního města Prahy bolo postupne zakúpených 49 vozňov, ktoré v rokoch 1905 – 1909 vyrobila firma František Ringhoffer, Smíchov. Do Košíc prichádzali v rokoch 1947 až 1955. Nie všetky vozidlá boli po dodaní aj sprevádzkované, niektoré boli využité len na náhradne diely, alebo boli po odstrátení výzbroje a pojazdu odpredané súkromným osobám. Niektoré električky boli v krátkom čase vyradené a nahradené inými vozidlami, no evidenčné čisla im boli priradené duplicitne. Na týchto vozidlách neboli vykonávané žiadne väčšie úpravy, iba výmena pantografov. Niekoľko električiek bolo upravených na vlečné vozne. Vďaka týmto električkám sa podarilo sprevádzkovať v roku 1947 ďalšie linky:
- Linka 4: Legionárske námestie – Senosklad (dnešná zastávka Holubyho)
- Linka 5: Havlíčkova – Mestské kúpele (bývalé Gajdove kúpele; Anička)
- Linka 6: Legionárske námestie – Štúrova okružná – Tehelne
V roku 1948 bol v dielňach dopravného podniku vyrobený prvý motorový vozeň vlastnej konštrukcie a vzhľadu. Vyrábali sa za pomoci súčiastok z ex-pražských Ringhofferov až do roku 1952. Taktiež sa v areáli električkovej vozovne začala výstavba novej meniarne v pôvodnom objekte, vďaka čomu mohol byť motorgenerátor zapožičaný od TEŽ vrátený.
1. mája 1949 bol zriadený komunálny podnik Dopravné závody mesta Košíc (DZMK), ktorý prebral všetok majetok i zamestnancov dopravnej časti Mestských verejných podnikov. V tomto roku bolo dodané aj špeciálne montážne vozidlo Praga RN s nadstavbou pre údržbu trolejového vedenia. Zdvojkoľajnili sa trate od Legionárskeho nám. k tehelniam a k cintorínu. Napätie trolejového vedenia bolo znížené podľa noriem z 800 V na 600 V.
Linkové vedenie sa zmenilo až v roku 1950, kedy bola zrušená električková linka 4 a linka 1 predĺžená k Východoslovenským strojárňam (VSS). Problematika rýchleho zavedenia pravidelnej dopravy do oblastí, kde električky nejazdia, donútila podnik zakúpiť niekoľko autobusov Škoda 706 RO a spustiť 2 prímestské linky:
- Košice – Košická Nová Ves
- Košice – Vyšné Opátske
Medzitým boli pôvodné košické osobné električky objavené na predmestí Berlína. Odtiaľ boli prepravené do Budapešti a v roku 1951 zrekonštruované (výmena pojazdu, el. výzbroje, úpravy skríň, výmena priečok, dosadenie lavíc pre cestujúcich v priečnom usporiadaní) a následne boli odpredané dopravnému podniku v maďarskom meste Miskolc.
DZMK v tom istom roku rozšírilo ponuku dopravy aj o taxislužbu a zavedená bola ďalšia autobusová linka s trasou Košice – Myslava. Trať Nám. Maratónu mieru – Havlíčkova bola po dokončení rekonštrukcie v rokoch 1950 – 1951 zdvojkoľajnená. Taktiež sa začala výstavba predĺženia trate od VSS až do Barce, ktorá bola pričlenená k mestu. Po jej dokončení v roku 1952 bola linka 1 predĺžená až do Barce. Zmeny sa dotkli aj linkového vedenia - zaviedla sa linka 4 s trasou Havlíčkova – Čermeľ.
V roku 1952 DZMK zaviedol ďalšiu autobusovú linku, tentoraz s trasou Košice – Myslava – Nižný Klátov, na ktorú na rozdiel od predchádzajúcich vypravoval až 2 autobusy. 21. decembra 1952 bola do prevádzky daná posledná električka z dielní DZMK, ktorá niesla čislo #10. Nákladná doprava zažila svoj najväčší rozmach, v tomto roku prepravila až 15 000 železničných vagónov. Napriek tomu už vznikali úvahy o jej postupnom útlme a následnom zrušení, keďže začala ohrozovať plynulosť osobnej dopravy v meste.
1. júla 1953 DZMK zmenili názov na Dopravné podniky v Košiciach.
1. apríla 1955 prebehla delimitácia predmestských liniek DP do novovzniknutého ČSAD Košice, n. p. Autobusy však naďalej ostali v majetku DP a premávali na týchto linkách:
- Linka 7: Karpatská ul. (zastávka neďaleko dnešného amfiteátra) – Stalinovo námestie (dnes Námestie Maratónu mieru) – Slovenská ul.
- Linka 8:KÚNZ (Stará nemocnica) – Nám. osloboditeľov – Sečovská cesta
- Linka 9:Stalinovo námestie – Člnková ul.
- Linka 10:Nám. osloboditeľov – Vyšné Opátske
Použitá literatúra a pramene
- Tatranský, A.: Košické koľaje 1891 - 2004, vlastným nákladom, 2004, ISBN 80-239-3979-3
- Tatranský, A.: 90 rokov električiek 1913 - 2003, agentúra JeS, 2003, ISBN 80-88900-14-X
- Kolektív autorov: 100 rokov mestskej hromadnej dopravy v Košiciach: (história a súčasnosť), Východoslovenské vydavateľstvo, 1991, ISBN 80-234-0066-5
- Tatranský, A: Storočie košických električiek, 1913-2013, Brno: 2013, ISBN 978-80-260-4365-2
- Archív a materiály DPMK
