2. novembra 1938 bola Viedenskou arbitrážou územie rozvrátená Československá republika. Mesto Košice územne pripadlo Maďarsku, čo významne ovplyvnilo činnosť podniku. Ten síce naďalej ostal v majetku mesta, no jeho názov bol zmenený na K. V. K. V. : Kassa városi közúti vasút (Košické mestské pouličné železnice) a podnik sa začal riadiť maďarskými zákonmi a vyhláškami.
Kvôli zlému technickému stavu na niektorých úsekoch tratí boli prijaté opatrenia na zníženie rýchlosti. Tá sa v centre pohybovala v rozmedzí 15 až 25 km/h, na Bethlenovej okružnej, ale aj na iných miestach dokonca len okolo 6 km/h. V deň ustanovenia K. V. K. V. boli v prevádzke tieto linky:
- Linka 1: Železničná stanica – Námestie Miklósa Horthyho (Nám. osloboditeľov) – Čermeľ
- Linka 2: Nápravnovýchovný ústav (dnes UVLaF) – Ľudovítov prameň (Gajdove kúpele / Anička)
- Linka 3: Námestie Miklósa Horthyho – Bethlenova okružná (Kuzmányho ul.) – Námestie Istvána Báthoryho (Nám. Maratónu mieru)
- Linka 4: Námestie Miklósa Horthyho – Cintorín
V roku 1939 bola zavedená aj linka číslo 5 s trasou Nám. I. Báthoryho – Okružná ulica Ferenca Deáka (Masarykova ul.) – Železničná stanica. Dovtedy bola táto trať využívaná iba pre nákladnú dopravu. Pribudli 2 km nových tratí, niektoré trate boli zdvojkoľajnené, celková dĺžka siete dosahovala 26 355 metrov.
Začiatkom roka 1941 došlo k reorganizácii linkového vedenia. Medzi 1.1.1941 a 14.1.1941 prebiehala skúšobná prevádzka nového linkového vedenia s týmito linkami:
- Linka 1: Čermeľské údolie – Ulica Zs. Bubicsa (Komenského ul.) – Hlavná ulica – Domobranecká cesta (Južná trieda) – Verejný cintorín (5 vozov)
- Linka 2: Železničná stanica – Nám. Miklósa Horthyho (Nám. osloboditeľov) – Hlavná ulica – Námestie Istvána Báthoryho (Nám. Maratónu mieru) – Bethlenova okružná (Kuzmányho ul.) – Nám. Miklósa Horthyho – Železničná stanica (2 vozy)
- Linka 3: Železničná stanica – Nám. Miklósa Horthyho – Bethlenova okružná – Námestie Istvána Báthoryho – Hlavná ulica – Nám. Miklósa Horthyho – Železničná stanica (2 vozy)
- Linka 4: Železničná stanica – Nám. Miklósa Horthyho – Hlavná ulica – Ulica Zs. Bubicsa – Ľudovítov prameň (vtedy už bývalé Gajdove kúpele; dnešná Anička) (4 vozy)
- Linka 5: Železničná stanica – Nám. Miklósa Horthyho – Hlavná ulica – Okružná ulica F. Deáka (Masarykova ulica) – Barossova okružná (Bencúrova ul.) – Železničná stanica (3 vozy)
K 15. januáru 1941 bola linka číslo 4 odklonená zo stanice na verejný cintorín.
Vo februári 1941 bolo linkové vedenie ustálené v následujúcej podobe:
- Linka 1: Čermeľské údolie – Ulica Zs. Bubicsa – Hlavná ulica – Nám. Miklósa Horthyho – Železničná stanica
- Linka 2: Nám. Miklósa Horthyho – Bethlenova okružná – Námestie Istvána Báthoryho
- Linka 3: Námestie Istvána Báthoryho – Bethlenova okružná – Nám. Miklósa Horthyho
- Linka 4: Ľudovítov prameň – Ulica Zs. Bubicsa – Hlavná ulica – Nám. Miklósa Horthyho – Domobranecká cesta (Južná trieda) – Verejný cintorín
- Linka 5: Námestie Istvána Báthoryho – Barossova okružná – Železničná stanica
Po oprave trate k tehelniam bola 6. júla 1943 zahájená prevádzka linky 6 na trase Železničná stanica - Námestie Hortyho (Nám. osloboditeľov) - Okružná ulica svätého Štefana (Štúrova ul.) - Tehelne. Cesta z tehelní do "vnútorného mesta" stála 24 fillérov, jazda len po tzv. "vonkajšom" úseku, (Tehelňa - Poledniakova továreň) 16 fillérov.
V tomto čase iné výrazné zmeny v doprave a ani vo vozovom parku nenastali, boli iba zakúpené 4 otvorené nákladné vozne s #83 – 84 (od K. k. St. B.) a #85 – 86 (od Ganz). K. V. K. V. vlastnilo aj 2 plošinové montážne a 3 traťové vozne a snehový pluh, ktoré neboli označené evidenčnými číslami.
Na jeseň roku 1944 sa situácia v Košiciach vyhrotila a mesto bolo bombardované. Nákladná doprava prakticky slúžila iba vojsku na prevoz potravín a munície. Taktiež bola použitá na transport košických obyvateľov židovskej národnosti do internačného tábora v objekte tehelní. V novembri 1944 bolo z mesta ustupujúcim nemeckým vojskom odvlečených 10 električiek a niekoľko nákladných vozňov, ktoré sa pracovníci podniku a aj železničiari snažili zachrániť. Nákladné vozne vďaka nim prestáli celú vojnu v Poprade. Osobné električky #1, #3, #4, #6, #9, #11, #14, #15, #17 a #18) boli po vojne nájdené na predmestí Berlína v prevádzky neschopnom stave. Nemci chceli odvliecť aj technické vybavenie dielní, preto pracovníci podniku stroje rozobrali a ukryli ich v hromadách pilín v stolárskej dielni. Tak sa podarilo uchrániť väčšinu vybavenia dielní. Nemecká armáda tiež zničila nielen 19 574 metrov tratí a trolejové vedenie, ale vyhodila do vzduchu aj jedinú meniareň. Vďaka tomu posledné vojnové Vianoce električková doprava nefungovala.
Použitá literatúra a pramene
- Tatranský, A.: Košické koľaje 1891 - 2004, vlastným nákladom, 2004, ISBN 80-239-3979-3
- Tatranský, A.: 90 rokov električiek 1913 - 2003, agentúra JeS, 2003, ISBN 80-88900-14-X
- Kolektív autorov: 100 rokov mestskej hromadnej dopravy v Košiciach: (história a súčasnosť), Východoslovenské vydavateľstvo, 1991, ISBN 80-234-0066-5
- Archív a materiály DPMK a. s.
