Vozidlá › Električky › Ganz #21 - 30

Poslednými predvojnovými električkami a zároveň aj poslednými maďarskými vozňami dodanými do Prešporka boli vozy #21 - 30 z budapeštianskej továrne Ganz a spol. Na dlhých 18 rokov sa tak stali najnovšími električkami premávajúcimi v uliciach mesta. Vďaka ich dodávke bolo možné vyradiť niektoré z najstarších električiek. Bratislavská mestská elektrická železnica ich zakúpila v roku 1912 spolu za cenu 250 tisíc korún.

Karoséria týchto vozňov bola podobná ako pri sérii #51 - 54, avšak s o jedno okno kratším salónom pre cestujúcich. Podvozok mal však odlišnú konštrukciu a menší rázvor náprav. Na oceľovom ráme zhotovili drevenú skriňu, ktorú zvonku oplechovali a vo vnútri obložili dreveným obkladom lakovaným v prírodnej farbe. Strechu vybavili tzv. americkou nadstavbou s vetracími okienkami. Plošiny uzatvorili ochrannou presklenou stenou a vstupy na plošiny vybavili mrežovými dvierkami. Pracoviská vodiča na oboch plošinách vybavili riadiacim kontrolérom, ovládačom ručnej brzdy a zvoncom. Dvojicu súkolí pripevnili k rámu prostredníctvom listových pier a pre každú nápravu použili jeden trakčný motor. Vozne vybavili elektrickou a tiež ručnou brzdou ovládanou z oboch plošín. Na čelách osadili pod oknami reflektory. Na streche umiestnili lýrový zberač prúdu. Ochranu elektrických obvodov zabezpečili prostredníctvom amerických automatických prúdových vypínačov.

V salóne pre cestujúcich oddelenom od plošín stenou s posuvnými dverami osadili drevené lavice v priečno-pozdĺžnom usporiadaní pre 27 sediacich cestujúcich. Vetranie interiéru zabezpečili okrem strešnej nadstavby aj spúšťacími bočnými oknami. Osvetlenie interiéru zabezpečili stropnými svietidlami.

Vozne boli dodané v tmavozelenom nátere.

Prvé úpravy sa vykonávali v polovici 1920-tych rokov v súvislosti s celkovou rekonštrukciou vozidlového parku. Vozne dostali novú zeleno-sivú farebnú kombináciu. V roku 1925 sa pôvodné hliníkové lýrové zberače prúdu vymenili za konštrukčne vylepšené lýry s Fischerovými vložkami. Taktiež bol pôvodný reflektor na čelách posunutý nižšie a zapustený dovnútra a na jeho pôvodné miesto bol dosadený zvonec.

V rozmedzí rokov 1932 - 1935 prešli vozne väčšou rekonštrukciou, ktorá zahŕňala dosadenie novej elektrickej výzbroje s motormi Siemens D 491 (kontroléry však ostali pôvodné typu Ganz, zmenil sa na nich iba smer otáčania kľukou za účelom zjednotenia s kontrolérmi Siemens), predĺženie a úpravu nástupných plošín a čiel podľa vzoru "Dvojstovákov", uzavretie vstupov dverami, či osadenie automatických záchranných košov. Po rekonštrukcii ich evidovali pod číslami 1 - 10. Vozne po rekonštrukcii dostali sivý náter.

V druhej polovici 1930-tych rokov sa zmenilo vyfarbenie vozňov na červeno-krémovú kombináciu a do roku 1942 dostali vozne aj pantografický zberač prúdu.

Pre nedostatok vlečných vozňov postupne od roku 1949 odobratím elektrickej výzbroje preradili niektoré vozne na vlečné, číslované od #130 vyššie, neskôr v súvislosti s výrobou vlečniakov SGP ešte prečíslované pravdepodobne na čísla od #140 vyššie a napokon v roku 1954 posledné dva vozne ešte na čísla 171 a 172. Prevodová tabuľka týchto prečíslovaní, rovnako ani počet prerobených vozňov, sa však nezachovali.

Prvý vozeň #21 bol do Bratislavy dodaný v auguste 1912. V polovici októbra 1912 sa do prevádzky zaradili aj vozne #22, 24, 25 a 29. Zakrátko boli sprevádzkované aj zvyšné vozne. Električky jazdili samostatne bez vlečných vozňov. Vypravovali sa najmä na linky A a B, ale i C. V prvých rokoch prevádzky sa objavili aj na linkách D a E.

V závere prevádzky ešte ako motorové vozne jazdili na linkách 3 a 4. Pravdepodobne ako posledný z motorových vozňov dojazdil v roku 1954 vozeň #8 na linke 6 do Karlovej Vsi.

Po úprave na vlečné vozne jazdili v súpravách s motorovými vozňami spočiatku najmä na linke 3 z Karlovej Vsi k Dynamitke.

Ako prvé boli z evidenčného stavu motorových vozňov vyradené vozne #1 a 7 do roku 1948. Pôvodné informácie hovorili, že na podvozku vozňa #1 bol postavený pracovný vozeň #151, čo zrejme nie je pravda. Vozeň #7 bol upravený na vlečný.

Vlečné vozne, ktoré vznikli na prelome 40-tych a 50-tych rokov 20. storočia z vozňov tejto série, odstavovali z premávky od polovice 50-tych rokov, pretože sa po výrobe ďalších vlekov SGP stali nadbytočnými. V roku 1954 v súvislosti s novostavbami vozňov SGP #116 - 147 prečíslovali posledné dva vlečniaky na #171 a 172 (pôvodné čísla nie sú známe). Do roku 1957 ich vyradili.

Podvozky štyroch vozňov Ganz v roku 1954 poslúžili na stavbu 4 motorových vozňov DPMB #7 - 10 so skriňou podľa vzoru električiek 6MT a repasovanou výzbrojou.