Koladovo puzzle
(27.01.2005; Pravda; príloha Bratislava, s. I; Soňa Pacherová)
Magistrátny Don Quijote sa bratislavskú rýchlodráhu chystá pozliepať po kúskoch. Zoženie peniaze, urobí kilometrík. Za ďalšie pridá druhý. Stavať bude ponad Dunaj, s úzkym rozchodom. Ale ak on či jeho následníci neskôr opäť nájdu nejaké bubáky, ísť pod rieku a rozšíriť koľajnice nebude nemožné. V centre mesta spočiatku trať tiež nepôjde pod zem, ale ak by to raz financie dovolili, dá sa to. Možno aj namiesto rýchlovozňov budú najprv jazdiť iba tie staré. Keď zarobíme, kúpime nové. Alebo aj nie. Veď s čarom dočasnosti máme skúsenosti... Ak by Kolada nebol taký tvrdošijný, podľa vzoru svojich predchodcov by vybudoval veľké nič. Ak sa nevzdá, no ani radní, ani štát ho nepodporia, postaví zrejme zase iba obyčajnú električku do Petržalky. Presne takú, ktorej koľaje sme ani nie pred polstoročím zo Starého mosta z rozmaru vytrhali.
(27.01.2005; Pravda; príloha Bratislava, s. I; Soňa Pacherová)
Magistrátny Don Quijote sa bratislavskú rýchlodráhu chystá pozliepať po kúskoch. Zoženie peniaze, urobí kilometrík. Za ďalšie pridá druhý. Stavať bude ponad Dunaj, s úzkym rozchodom. Ale ak on či jeho následníci neskôr opäť nájdu nejaké bubáky, ísť pod rieku a rozšíriť koľajnice nebude nemožné. V centre mesta spočiatku trať tiež nepôjde pod zem, ale ak by to raz financie dovolili, dá sa to. Možno aj namiesto rýchlovozňov budú najprv jazdiť iba tie staré. Keď zarobíme, kúpime nové. Alebo aj nie. Veď s čarom dočasnosti máme skúsenosti... Ak by Kolada nebol taký tvrdošijný, podľa vzoru svojich predchodcov by vybudoval veľké nič. Ak sa nevzdá, no ani radní, ani štát ho nepodporia, postaví zrejme zase iba obyčajnú električku do Petržalky. Presne takú, ktorej koľaje sme ani nie pred polstoročím zo Starého mosta z rozmaru vytrhali.
Vrtacik
(26.01.2005; Večerník; s. 2; Matej Novák)
Určite sa aj vám stáva, že ráno, keď sa ponáhľate do zamestnania či školy a pred nástupom do vozidla mestskej hromadnej dopravy si chcete kúpiť cestovný lístok, zostáva pri chcení. Márne sa snažíte vopchať zopár drobných do automatu - je upchatý, alebo jednoducho nefunguje. Žiaden problém! Po chvíľke rozčuľovania vykročíte k blízkemu novinovému stánku, že si tam kúpite bilet na "emhádečku". Veď vždy ste ho tam kupovali. Razom vám ale zmrazí úsmev na tvári predavačka, ktorá povie, že lístky už nepredáva, prípadne nemá a asi ani mať nebude. S hnevom i úžasom odchádzate od stánku, samozrejme, aj bez novín, ktoré ste si zabudli v tom strese kúpiť. Potom pretrpíte v mukách desaťminútovú cestu hrôzy načierno. Po výstupe z autobusu si pokus zopakujete. A znovu tá istá pesnička. Lístky nepredávame. To, samozrejme, už nahnevalo aj mňa, preto som sa predavačky v novinovom stánku spýtal, či majú nejaký problém s distribúciou. Na to mi milo odpovedala, že nie. Ibaže kto by už v dnešnej dobe predával tovar, na ktorom je stratový. Lebo vraj za jeden cestovný lístok "zarobia" v stánku päť halierov. To im, pochopiteľne, nepokryje náklady ani na vytlačený blok z registračnej pokladne, posťažovala si predavačka. Stánkári kritizovali najmä to, že Dopravný podnik Bratislava síce stále zdražuje cestovné, ale stánkari musia trpieť už viac ako desať rokov smiešny zárobok päť halierov. To väčšinu z nich viedlo k tomu, že prestali cestovné lístky predávať. A tak nám, cestujúcim, ostávajú už len automaty. Na tie sa však nedá vždy spoľahnúť. Preto by bolo možno múdre, ak by dopravný podnik zvážil a prehodnotil svoj vzťah k predajcom. Veď v konečnom dôsledku každý predaný lístok je zisk. A o ten by v tejto ťažkej dobe dopravca asi nerád prišiel.