Rozvoj dieťaťa môže závisieť aj od toho, akú formu dopravy využíva pri ceste do školy.
Začiatok školského roka sa obvykle spája s hustejšou premávkou a väčším zhonom. Zároveň mnohí rodičia riešia otázku, ako budú ich deti cestovať do školy. Niektoré deti majú školu takpovediac „za rohom“, niektorým stačí cestovať pár zastávok, niektoré musia cestovať krížom cez mesto a v posledných rokoch je čoraz bežnejšie dochádzanie do škôl aj do susedného mesta či obce.
Oproti minulosti je omnoho častejšia situácia, kedy rodičia vozia deti do školy či na krúžky autami, čo sa každoročne prejaví na cestách na začiatku septembra. Mnohí rodičia vozia deti autami preto, lebo sa ich boja pustiť samé do rušných ulíc, kde ich paradoxne môžu ohrozovať ďalší ľudia, ktorí tiež vozia svoje deti do školy autom. Sú však takéto rodičovské „taxíky“ pre deti prínosné, alebo oproti deťom, ktoré cestujú verejnou dopravou, o niečo prichádzajú?
Cestovanie verejnou dopravou si vyžaduje dôveru zo strany rodičov
Pri cestovaní verejnou dopravou si dieťa buduje nové poznatky o jej fungovaní, zlepšuje si orientáciu v meste, učí sa plánovať si svoju cestu a postupne sa stáva aj sebestačnejším. Vo verejnej doprave navyše stretáva svojich spolužiakov či kamarátov, čím si rozvíja svoje sociálne zručnosti.
O stanovisko k tejto téme sme požiadali neuropsychológa PhDr. Roberta Krauseho, PhD., MBA. „Pre rozvoj detského mozgu nie je až tak rozhodujúci prostriedok, ktorým sa do školy prepravuje, ale najmä interakcia a využívanie exekutívnych funkcií. Tie sa dajú rozvíjať aj počas prepravy autom pomocou rozhovoru a zapájania dieťaťa do procesu prepravy v zmysle: ,,Dnes ma môžeš navigovať.“ Možné sú aj iné variácie, a to rozprávanie sa s dieťaťom o dopravných značkách, ale aj preberanie iných záležitostí, ktoré rozvíjajú mozog dieťaťa a zároveń prehlbujú kontakt medzi rodičom a dieťaťom. Na strane druhej, akonáhle sa dieťa prepravuje samostatne, tak sa učí väčšej samostatnosti, ale aj riešeniu problémových situácií bez opory a podpory. Okrem toho spoločné cestovania s kamarátmi rozvíja sociálne spôsobilosti, ale aj emočnú inteligenciu.
Nedá sa preto jasne špecifikovať, ktorý typ prepravy či dopravy do školy je pre rozvoj mozgu lepší, keďže to záleží aj od osobnosti dieťaťa, ale aj rodičov. Dieťa môže ísť autobusom a byť celý čas na tablete, pričom to isté platí aj pre cestu autom. Z neuropsychologického hľadiska je však dôležité, aby sa najmä dieťa cítilo bezpečne a iste v tom, že sa v určitom veku dokáže aj samostatne prepraviť z bodu A do bodu B, a to je ovplyvnené aj dôverou zo strany rodičov. Extrémy väčšinou vylučujú zdravé formy prežívania. Neberúc do úvahy environmentálne faktory je pre rozvoj mozgu dôležitá interakcia, myslenie, zapojenie emócií, plánovanie, rozhodovanie a je dôležité tieto kompetencie rozvíjať.“
Je teda na rodičoch, či pri cestách do školy uprednostnia pohodlie detí, alebo im poskytnú väčší priestor na rozvíjanie ich schopností.
Ike
Áno, keď vidím 14 ročných tínedžerov, ako ich rodič privezie na SUV a ešte odvedie do triedy, tak som trochu prekvapený. Podobný prípad máme aj v rodine a proste vidím nedôveru rodiča vo vlastnú výchovu. Do určitého veku a určitých podmienok je to však akceptovateľné.
Napr. ja vidím základnú školu z okna. Lenže medzi našim vchodom a vchodom do základnej školy sa nachádza magistrátna komunikácia. A je to komunikácia, kadiaľ si skracujú vodiči cestu, keď je zápcha. A títo vodiči majú tendenciu ísť rýchlo. Dokonca sa pri dotknutom priechode pre chodcov robil priesku Cyklokoalíciou, ktorí radarom namerali niekoľko prekročení 80 km/h v priebehu hodiny. Autom nepôjdem, ale do určitého veku budem určite drobca odprevádzať.
Len aj doprovod môže mať rôzne formy. Buď budem mať na uchu mobil a dieťa ťahať ako psa, alebo mu budem vysvetľovať okolnosti. Mňa rodičia dosť vozili autom, ale vždy to bol zážitok/hra/zábava. Cesta bola súčasťou výletu a dovolenky. Otec mi vysvetľoval značky, mama ukazovala pamiatky, komunikovali sme spolu. Žiaľ aj v mojom okolí sú prípady, kedy je cesta na obtiaž a deťom sa dajú tablety, aby sa "nenudili". Pravda je taká, že "unudené" deti vidím aj v MHD.