Ak dieťa cestuje do školy MHD, učí sa väčšej samostatnosti

Rozvoj dieťaťa môže závisieť aj od toho, akú formu dopravy využíva pri ceste do školy.

Začiatok školského roka sa obvykle spája s hustejšou premávkou a väčším zhonom. Zároveň mnohí rodičia riešia otázku, ako budú ich deti cestovať do školy. Niektoré deti majú školu takpovediac „za rohom“, niektorým stačí cestovať pár zastávok, niektoré musia cestovať krížom cez mesto a v posledných rokoch je čoraz bežnejšie dochádzanie do škôl aj do susedného mesta či obce.

Oproti minulosti je omnoho častejšia situácia, kedy rodičia vozia deti do školy či na krúžky autami, čo sa každoročne prejaví na cestách na začiatku septembra. Mnohí rodičia vozia deti autami preto, lebo sa ich boja pustiť samé do rušných ulíc, kde ich paradoxne môžu ohrozovať ďalší ľudia, ktorí tiež vozia svoje deti do školy autom. Sú však takéto rodičovské „taxíky“ pre deti prínosné, alebo oproti deťom, ktoré cestujú verejnou dopravou, o niečo prichádzajú?

Cestovanie verejnou dopravou si vyžaduje dôveru zo strany rodičov

Pri cestovaní verejnou dopravou si dieťa buduje nové poznatky o jej fungovaní, zlepšuje si orientáciu v meste, učí sa plánovať si svoju cestu a postupne sa stáva aj sebestačnejším. Vo verejnej doprave navyše stretáva svojich spolužiakov či kamarátov, čím si rozvíja svoje sociálne zručnosti.

O stanovisko k tejto téme sme požiadali neuropsychológa PhDr. Roberta Krauseho, PhD., MBA. „Pre rozvoj detského mozgu nie je až tak rozhodujúci prostriedok, ktorým sa do školy prepravuje, ale najmä interakcia a využívanie exekutívnych funkcií. Tie sa dajú rozvíjať aj počas prepravy autom pomocou rozhovoru a zapájania dieťaťa do procesu prepravy v zmysle: ,,Dnes ma môžeš navigovať.“  Možné sú aj iné variácie, a to rozprávanie sa s dieťaťom o dopravných značkách, ale aj preberanie iných záležitostí, ktoré rozvíjajú mozog dieťaťa a zároveń prehlbujú kontakt medzi rodičom a dieťaťom. Na strane druhej, akonáhle sa dieťa prepravuje samostatne, tak sa učí väčšej samostatnosti, ale aj riešeniu problémových situácií bez opory a podpory. Okrem toho spoločné cestovania s kamarátmi rozvíja sociálne spôsobilosti, ale aj emočnú inteligenciu.

Nedá sa preto jasne špecifikovať, ktorý typ prepravy či dopravy do školy je pre rozvoj mozgu lepší, keďže to záleží aj od osobnosti dieťaťa, ale aj rodičov. Dieťa môže ísť autobusom a byť celý čas na tablete, pričom to isté platí aj pre cestu autom. Z neuropsychologického hľadiska je však dôležité, aby sa najmä dieťa cítilo bezpečne a iste v tom, že sa v určitom veku dokáže aj samostatne prepraviť z bodu A do bodu B, a to je ovplyvnené aj dôverou zo strany rodičov. Extrémy väčšinou vylučujú zdravé formy prežívania. Neberúc do úvahy environmentálne faktory je pre rozvoj mozgu dôležitá interakcia, myslenie, zapojenie emócií, plánovanie, rozhodovanie a je dôležité tieto kompetencie rozvíjať.“

Je teda na rodičoch, či pri cestách do školy uprednostnia pohodlie detí, alebo im poskytnú väčší priestor na rozvíjanie ich schopností.