Cesta hrdinov SNP má 770 km a je najdlhšou turistickou trasou na Slovensku. Prejsť ju, to chce nielen odhodlanie, ale aj dobrý plán. Plán, ktorý poriadne prevetrá možnosti verejnej dopravy.

V jedno nedeľné májové popoludnie sme sa s manželkou rozhodovali, čo s načatým dňom. Vo svete zúrila pandémia COVID-19 a v zásuvke mi už asi 10 rokov ležala hŕba papierov s itinerárom Cesty hrdinov SNP. V tom čase bolo Slovensko ešte vzornou krajinou pri zvládaní epidémie, čo sa ale nedalo povedať o väčšine európskych krajín, a tak nám bolo jasné, že v najbližšom období sa sústredíme na spoznávanie krás krajiny pod Tatrami.

Cesta hrdinov SNP má dĺžku približne 770 kilometrov a je turistickou legendou. Vedie od Hradu Devín po Dukliansky priesmyk, pričom úsek z Bratislavy po Bradlo môžete poznať aj pod názvom Štefánikova magistrála. Väčšina trasy je súčasťou európskej siete diaľkových turistických trás pod označením E8. Aby bola úvodná faktografia úplná, hodí sa uviesť, že diaľková trasa E8 vedie z Írska do Turecka.

Vráťme sa ale domov. Najdlhšia turistická trasa vedie cez ikonické miesta a je výborným spôsobom, ako získať nový pohľad na Slovensko. Odmenou pre turistov je nielen riadna dávka psychohygieny, dobrodružstvo a zlepšenie kondičky, ale tiež návšteva miest, o ktorých si mnohí hovoria „tam raz pôjdeme“, ale nikdy si na to nenájdu čas. Hoci sme to pôvodne netušili, na svoje si prídu aj fanúšikovia dopravy, pretože trasa vedie cez viaceré dopravné zaujímavosti, prípadne sa zaujímavé úseky či dopravné prostriedky dajú použiť na prístup k turistickej ceste.

„Veľké prípravy“ verzus „stačí nastúpiť na autobus“

Na tento „výlet“ som sa (ne)pripravoval po celý čas, čo som prekladal jeho itinerár z jednej zásuvky do druhej. Prejdenie celej trasy si vyžaduje 3 až 4 týždne pochodovania, čo som si vždy predstavoval asi takto nejako:

• bude ma to stáť celú ročnú dovolenku,
• pobaliť sa treba do veľkého batohu a vybaviť sa pre akékoľvek okolnosti – od krupobitia cez otlaky na nohách, ponorkovú chorobu (ak idú viacerí), chýbajúce obchody na trase až po medvede,
• začať treba - tak ako to býva zvykom - na východe v Duklianskom priesmyku,
• treba sa na celú trasu vopred dobre pripraviť, pretože ju treba prejsť celú naraz.

Pokiaľ človek nechodí často na turistiku, nepozná, koľko pri túrach dlhodobo zvládne a nevie si ani poriadne naplánovať, kam sa mu každý deň podarí dostať, kde bude spať a kde si nakúpi jedlo či pitie. Vybrať sa na východ a začať zhurta môže skončiť tak rýchlo ako začať, o čom by vedeli mnohí rozprávať. Je však prejdenie tejto trasy naozaj takéto komplikované?

Roky bežali a k veľkolepej dlho plánovanej turistike som sa nikdy nedostal. Až do inkriminovanej májovej nedele. Bolo pekne, spontánne sme nasadli na autobus 29 do Devína, na parkovisku pod hradom sme si kúpili čerešne a vydali sa na prvý úsek červenej značky – Cesty hrdinov SNP. Hneď sa ukázalo, že Bratislava je ideálnou východiskovou pozíciou, pokiaľ chce človek na túto túru vyraziť bez veľkých (alebo aj akýchkoľvek) príprav.

Spojenie do Bratislavy je relatívne slušné, bratislavská MHD jazdí stále a často, takže túra sa pod Hradom Devín môže začať kedykoľvek a turista ju môže skončiť na množstve miest v meste. Presne podľa toho, akú má kondičku a koľko má času. Červená značka prechádza v blízkosti viacerých zastávok MHD, z ktorých spomeniem Cyril a Metod, Kútiky, Cintorín Slávičie, Zoo, Búdková, Slavín, Dubová a Kamzík. Na Kamzík je možné sa dopraviť aj sedačkovou lanovkou. Ďalšou dopravnou zaujímavosťou je trolejbusové depo Hroboňova, popri ktorom vedie trasa.

Prvý úsek medzi Devínom a Karlovou Vsou, z ktorého je možné vidieť Viedeň a Alpy, a ktorý prechádza popri bývalej vojenskej základni s novou vyhliadkovou vežou, nás nadchol natoľko, že sme si aj počas nasledujúceho pracovného týždňa urobili podvečerné výlety. Po práci sme sa odviezli MHD na miesto, kde sme predtým skončili, a posunuli sme sa o 10 kilometrov ďalej. Posledným ukončením na území Bratislavy bola Zbojníčka nad Račou, z ktorej nás čakal 4-kilometrový zostup k električke. Ako sa neskôr ukázalo, bol to náš najdlhší prístup k verejnej doprave na celej 770-kilometrovej ceste.

Kúsok po kúsku

Po úvodných bratislavských túrach sme si povedali, že skúsime ísť ďalej. Dovolenky sme už ale nemali dostatok, takže sme sa rozhodli najskôr pre jednodňové víkendové túry s návratom do Bratislavy, neskôr pre celovíkendové výlety. Vďaka tomuto rozhodnutiu sme väčšinou išli naľahko – s malými ruksakmi, bez stanov, spacákov, karimatiek, množstva stravy či oblečenia. A hlavne bez dlhých príprav na dlhú túru.

Rozhodnutie rozkúskovať si cestu na víkendy sa ukázalo byť kľúčom k nášmu úspechu: cez víkendy sme chodili relaxovať na túry a cez pracovný týždeň sa regenerovať do práce. Pri jednej zo zastávok sa nás pani obsluhujúca v bufete spýtala, či sme „esenpéčkari“, pretože tak vôbec nevyzeráme. Boli sme čistí a nemali sme pribalenú špecifickú arómu.

Máme samozrejme veľký rešpekt pred všetkými, ktorí celú trasu prejdú na jednu alebo zopár etáp. Pokiaľ však chcete cestu prejsť, neminúť celú dovolenku, neriskovať otlaky na chodidlách a nemať limit počtu dní, za ktoré treba trasu absolvovať (lebo dovolenka nie je neobmedzená a do dôchodku je ešte ďaleko), je rozdelenie cesty dobrým spôsobom, ako ju prejsť.

Práve verejná doprava je pri rozdelení trasy dôležitá. Etapy sme vždy plánovali tak, aby začínali a končili na železničnej stanici alebo autobusovej zastávke. Aj keď regionálna doprava na Slovensku nemá práve najlepšiu povesť, ak si cestu naplánujete, je viac než použiteľná.

Prekvapivé Malé Karpaty

Ak by sme niekde nečakali pozostatky po železnici, tak sú to hrebene hôr. V Malých Karpatoch ale koľajnice nájdeme aj na hrebeni, hoci tu železnica nikdy neviedla. Od rázcestia Hubálová po sedlo Skalka vedie trasa popri zvernici Biela skala a pozornému oku neujde, že plot zvernice je zavesený na úzke vignolové koľajnice zapichnuté do zeme. Možno ide o koľajnice z niektorej z bývalých úzkorozchodných lesných železníc, ktoré sa nachádzali na oboch stranách hrebeňa Malých Karpát. Železničky sa rušili práve v tom období, keď došlo k vytvoreniu prvej časti zvernice.

Malé Karpaty podľa názvu znejú ako ľahké pohorie, neznalých však prekvapia tým, že ich hrebeň nie je vždy súvislý, a ak aj súvislý je, značka z neho v sedle Skalka odbočí do po strmom zráze k Sološnici, aby sa na hrebeň po náročnom stúpaní cez vrchol Vápenná opäť vrátila. Prevýšenia môžu netrénovaných turistov dostať na kolená. Od Kamzíka je najbližšia verejná doprava dostupná na Pezinskej Babe, následne v Sološnici a Bukovej. Je tu síce možnosť zostúpiť po iných značkách a cestách aj do iných obcí, ale to pri ďalšej etape predĺži nástup na túru. Ak si však naplánujete 40-kilometrovú túru ako my, aby ste prišli až k vlaku, môžete byť prekvapení, že je to oveľa náročnejšie ako si myslíte a možno bude predsa len lepšie zbehnúť z červenej na autobus inde. Malé Karpaty majú ale tú výhodu, že zostup do nížin ešte nie je príliš dlhý. No a v nížinách sa vždy nájde autobus alebo vlak.

Tam, kde končí hranica Integrovaného dopravného systému v Bratislavskom kraji, začína potreba plánovania spojení verejnou dopravou. V prípade železničnej dopravy je zárukou aká-taká intervalová doprava a rozsah prevádzky, regionálne autobusy za bratislavským krajom sú však lotériou a vždy treba mať zmapované možnosti spojení z jednotlivých obcí presne v daný deň, cez ktorý nimi budete prechádzať. Našťastie pri dnešnej ponuke aplikácií zmapovanie netrvá dlho a môžete si priebežne vyhľadávať spojenia aj počas túry (ak sa vám nevybije smartfón).

Verejná doprava je vyhovujúca, až na jednu výnimku

Pred výstupom na hrad Dobrá Voda sa terén turistického chodníka nápadne podobá na násyp železničnej trate. Zdanie neklame, pretože týmito miestami viedla úzkorozchodná lesná železnica, po ktorej telese značka pokračuje kúsok aj ďalej smerom na Bradlo. Išlo o tú istú železnicu, o ktorej už bola reč vyššie. Sieť koľají na východnej strane Malých Karpát mala až 70 km a rozprestierala sa na sever aj juh od Smoleníc.

Ďalšie zastávky – Bradlo, remeselný hamburger na Myjave či vysielač Veľká Javorina – určite stoja zato. Do hry vstúpilo plánovanie ubytovania, keďže sme sa dostali mimo možností jednodenných túr „na otočku“. Prvým takýmto ubytovaním bola Holubyho chata, po ktorej nás čakal úsek na území Moravy. Kto o Ceste hrdinov SNP počul iba z rýchlika, možno ho prekvapí, že časť trasy vedie ako Cesta hrdinů SNP cez Moravu. Milovníci značiek a cedúľ iste ocenia, že práve na tomto úseku sa nachádzajú úplne najstaršie smerovníky celej diaľkovej trasy ešte zo 70. rokov minulého storočia.

Čo sme my však neocenili bolo to, že verejná doprava na moravských úsekoch funguje tak sporadicky, že sme radšej napriek búrke pokračovali až do Drietomy pri Trenčíne. Pokiaľ sa necítite na moravskú etapu v dĺžke 40 kilometrov, po trase sa dá ubytovať na viacerých miestach a nemusíte hľadať občasné autobusové spojenie.

Neprekvapila však len moravská strana, ale aj slovenská. Vyhľadávač spojení nám z Drietomy ponúkol autobus s prestupom na vlak štýlom „beh z autobusovej zastávky 900 metrov na železničnú stanicu“. Vlak sme stihli v poslednej chvíli. Odporúčanie preto znie – buď vyhľadávať spojenia s dostatočným časom na prestup, alebo pri prestupe automaticky zobrať nohy na plecia.

Keď túra počká

Pri úseku z Drietomy do Trenčína sme mali pocit, ako keby nás autobus odviezol do Piešťan. Po výdatnom daždi bolo bahno všade a v Trenčíne sme zvažovali, či sa vydať ďalej do Trenčianskych Teplíc alebo rovno sadnúť na vlak a vrátiť sa domov. Našťastie počet spojení z Trenčína aj Teplíc umožňuje vyberať si, a tak sme sa rozhodli pre Teplice. Flexibilita je jednou z výhod dobre fungujúcej verejnej dopravy.

Pokiaľ nechcete bojovať počas túry s dažďom, rada je jednoduchá: ak má pršať, túru odložte na ďalší víkend. Občas síce Aladin sklamal a z čista-jasna prišiel lejak, ale aj dážď sa lepšie znáša, ak človek vie, že dnes/zajtra bude v suchu doma než keď má predstavu ďalších dvadsiatich dní putovania za neistého počasia. Na ceste sme stretli iných „esenpéčkarov“, ktorí uviazli niekoľko dní na jednom mieste, pretože nechceli pokračovať vo svojom snažení v daždi. Pokiaľ si cestu rozložíte na víkendy a riadite sa predpoveďou počasia, takéto problémy vás minú.

Pri návrate do Teplíc na začiatok ďalšej etapy sme sa nijako neponáhľali. Neponáhľal sa ani rušeň nášho rýchlika, ktorý podľa grafikonu mal ísť 160 km/h, ale nešiel. Meškanie rýchliku nás výnimočne nijako netrápilo, lebo pri prestupe na nadväzný vlak sme mali času habadej. Išlo o električku TREŽ, ktorá nás na ceste do Trenčianskych Teplíc rozhodne potešila.

Letné dni majú aj tú výhodu, že sa dá putovať výrazne dlhšie ako v ostatných ročných obdobiach, čo zvyšuje možnosti pri hľadaní dopravného spojenia alebo ubytovania. Pokiaľ sme nemali šťastie na spojenie vo vhodnom čase z/do obcí na trase, pohľadali sme ubytovanie. Najbližšie dobré spojenie po túre cez Zliechov a Čičmany sme našli až vo Fačkovskom sedle, kde je možné nastúpiť na autobus do Žiliny alebo Prievidze. Čakanie na autobus sme si spríjemnili obedovečerou v reštaurácii.

Občas príde aj na bivak

Až po Fačkovské sedlo, čo je asi tretina celej trasy, sa nám darilo buď si zabookovať ubytovanie alebo sa vrátiť verejnou dopravou domov. Nadchádzajúca etapa však bola iná a bolo to dobre, pretože prejsť Cestu hrdinov SNP a ani raz nenocovať v prírode, by bolo hriechom. Červená značka má na svojej druhej tretine trasu zväčša vedenú po hrebeňoch vyšších pohorí, takže k najbližšej obci je to vždy ďaleko. V sedlách, ktorými prechádzajú cesty krížom cez trasu SNPčky, väčšinou buď nie sú zastávky, alebo tam verejná doprava vôbec nejazdí. Nevyhlo sa nám preto prvé z dvoch bivakovaní na trase, a to v pohorí Žiar. V lokalite Jalovské lazy je možné na hrebeni nájsť starý železničný osobný vozeň prerobený na chatu a tiež informáciu, že sme prešli už 300 kilometrov.

Cesta hrdinov SNP vedie cez jeden zo stredov Európy nad Kremnickými Baňami a tesne pod hrebeňom sa pri Skalke nachádza dopravná rarita – Görgeyho tunel z prelomu 15. a 16. storočia, ktorým sa prevážala zlatá ruda z Kremnice do tajovskej huty a Banskej Bystrice. Dnes sa tu mimoúrovňovo križujú viaceré turistické trasy, čo je rovnako raritné.

Po príchode do okolia Kremnice sa zmenila aj naša stratégia. Ako sa totiž ukázalo, je nereálne sa dostať v piatok po práci verejnou dopravou z Bratislavy čo i len do Krahúľ nad Kremnicou a rovnako sa nedá docestovať ani v sobotu ráno tak, aby sme na etapu vyrazili v rozumnom čase. Osvedčila sa nám preto taktika, pri ktorej sme v piatok podvečer vyrazili vlakom do najbližšieho väčšieho miesta k začiatku túry, tam prenocovali, a následne sme v sobotu ráno nastúpili na prvý autobus a odviezli sa k turistickej značke. Takto sme využili ubytovanie v Kremnici, Banskej Bystrici, Stratenej, Košiciach a Prešove, kam je kvalitné piatkové podvečerné spojenie a odkiaľ je kvalitné sobotné ranné spojenie do obcí na trase značky.

Pri ukončení etáp počas nedeľných popoludní sme pre zmenu využívali služby súkromných dopravcov, ktorí práve v týchto obdobiach prevádzkujú spoje cez horské sedlá ako sú už spomenuté Fačkovské sedlo a Donovaly + Čertovica. V prípade Chopku by sa dali využiť aj lanovky, ale v našom prípade to nebolo potrebné. Autobusmi sa dá vždy priviezť do väčších miest a tam využiť diaľkovú dopravu domov. Ak si sadnete na predné sedadlá a užívate si serpentíny, niektorí vodiči sa vám prihovoria a môžete sa dozvedieť čo-to o miestnych reáliách. Alebo zažijete výmenu názorov medzi vodičom-súkromníkom a cestujúcim-bývalým-ekonómom-SAD, ktorí sa handrkujú o tom, či je cena na danej trase primeraná.

Vďaka takmer všade dostupnému internetu a možnosti kúpiť si lístky a miestenky na vlak cez mobil sme si mohli lístky zaobstarať hneď ako sme vedeli, ktorým autobusom sa dostaneme k vlaku. Nemuseli sme sa tak viazať na fixné spojenie, ani sa pri túre naháňať, a súčasne sme mali záruku, že sa vo vlaku pohodlne odvezieme.

Vo Veľkej Fatre a v Nízkych Tatrách je možné využiť ubytovanie na chatách a útulniach, takže nie je potrebné si zbaliť karimatku a keď máte dopredu dohodnuté ubytovanie v hotelovej časti (Kráľova Studňa, Chopok), tak ani spacák. Vďaka dnešným možnostiam sa nám Nízke Tatry podarilo prejsť pozoruhodne jednoducho, hoci sme pred nimi mali (a stále máme) rešpekt. A aj keď sme možno hundrali nad budíčkom v útulni o piatej ráno, odmenou nám boli pohľady na kamzíky, ktoré sa pásli na zarosenej rannej tráve priamo na našej trase. Útulne Ďurková, Andrejcová a Gálová boli pre nás nezabudnuteľným zážitkom, a to nielen preto, že sme videli, ako sa dá transformovať jedáleň vrátane stolov na „spálňu“.

Telgártska slučka a para z KDŽ

Po zostupe z Kráľovej hole a prekonaní spúšte holorubov sa Cesta hrdinov SNP dostáva na začiatok známej Telgártskej slučky. Prechádza totiž priamo cez železničnú zastávku Telgárt penzión. Keďže tu končila jedna z našich etáp a začínala ďalšia, tento pekný úsek železničnej trate Červená Skala – Margecany sme si prešli rovno dvakrát. Červená značka vedie aj popri Chmarošskom železničnom viadukte, ktorý je tiež súčasťou tohto pozoruhodného diela z čias 1. Československej republiky.

Neďaleká koliba pripomína, že si turistiku dnes nemusíte spájať s Májkou, konzervami a lepeňákmi, ale dokážete si ju spríjemniť aj gastronomickými zážitkami. Z nich určite môžeme odporučiť špeciality na Bielom kríži, bryndzové pirohy v Čičmanoch, buchtu Chopok na Kamienke, tanier Ďumbier na Čertovici, či kvalitnú rannú kávu s výhľadom na Kriváň v útulni Andrejcová. Na našich cestách sme tiež hojne využívali reštauračné vozne, kde ponuka jedla aj jeho kvalita prešla výrazným zlepšením. V čase uzavretia reštaurácií počas pandémie COVIDu sa dá využiť donášková služba - hoci aj na zastávku autobusu.

Čím viac možností najesť sa na trase nájdete, tým menej zásob so sebou musíte vláčiť. Podobne to platí aj pri pitnom režime. Po ceste je množstvo prameňov, ale nie všetky sú „živé“ a nie všetky sú s vodou, ktorú by ste chceli piť bez filtrovania. Oplatí sa nabrať si vodu doplna tam, kde je čistá a pitná a nespoliehať sa na ďalší prameň. Občerstviť sa môžete aj v podnikoch, bufetoch, chatách a útulniach na trase, kde vždy nájdete kofolovité nápoje a pivo. V prípade Telgártu si môžete dať kávu priamo v starom železničnom vozni vedľa povojnového názvu obce – Švermovo.

Od prameňa Hrona nasleduje jeden z najsmutnejších úsekov,  ktorý vedie prevažne cez vyrúbané lesy. Jediným svetlým miestom na obzore je nová útulňa Gálová, ktorú postavili dobrí ľudia z okolia. Úsek od Dobšinského kopca po Košice nemá s výnimkou Štóskeho sedla a kúpeľov žiadne ďalšie sedlá s obsluhou verejnou dopravou, a tak sme sa ho rozhodli zdolať počas predĺženého 4-dňového víkendu nehľadiac na predpoveď počasia. Ubytovaní tu nie je nazvyš, preto sme jednu noc museli opäť bivakovať. V sedle Krivé je síce dostupná útulňa vytvorená z osobnej nadstavby na podvozku Avie, je však zamknutá.

Náš deň pred Košicami začína na Chate Erika na Kojšovskej holi. Napriek tomu, že začíname v búrke a ak neprší, je aspoň hmla, ide o jeden z najpríjemnejších úsekov trasy. V samotných Košiciach trasa ponúka na výber hneď niekoľko ukončení a začiatkov s dostupnou MHD – Jahodnú, Bankov, Čermeľ a Kavečany. V prípade Jahodnej je priamo pri obratisku autobusov aj možnosť najesť sa na chate. My sme sa rozhodli ukončiť etapu v Čermeli a už z diaľky sme cítili vôňu Košickej detskej železnice. Keby sme neboli úplne premočení, určite by sme sa previezli.

Zážitky na východe

Košická aj bratislavská trasa červenej značky majú spoločné to, že obe vedú popri zoologickej záhrade a obchádzajú historické centrum mesta. Najkrajšie časti miest a obcí sú mimo trasy aj v prípade Trenčína, Čičmian, Prešova a Bardejova. Do zrekonštruovaných centier sa vždy oplatí odbočiť, prípadne si v nich naplánovať prenocovanie. Príjemné sú tiež obe zoo po trase, ak máte na každú z nich pol dňa času.

Košická trasa ponúka zaujímavé výhľady a v jednej z okolitých záhrad vidíme ďalší železničný vagón – slúžiaci tentoraz ako záhradná chatka. Ďalší výhľad ponúka Jánošíkova Bašta nad údolím Hornádu. Pri pohľade dole si môžete predstaviť niekdajšiu kľukatiacu sa Košicko-bohumínsku železnicu, ktorú nahradila súčasná priamejšia poloha hlavnej trate Žilina – Košice. Značka nám umožní nazrieť do Kysaku a presvedčiť sa, že to nie je len prestupná železničná stanica. Práve v tejto obci sa nachádza profil celej trasy Cesty hrdinov SNP namaľovaný na betónovom plote.

Ďalej trasa vedie popri Hornáde a mládežníckom tábore Brezie, toho času domovom autobusu Granus AKA Pacific Express. Oproti idúci pútnici nás varovali, že ďalej značka povedie čiastočne po cestách, a neklamali. Kým sa dostaneme do Prešova, zahadzujem roztopené sandále. V samotnom Prešove a jeho okolí opäť oceňujeme MHD. Môžeme si vybrať, či túru ukončíme alebo začneme v Cemjate, Malom Šariši, Veľkom Šariši či Kanaši. Zastávke Zabíjaná sa radšej vyhneme, no červená značka aj tak cez ňu prechádza a ďalej mieri cez strelnicu. Začíname sa báť.

O čo sa však nebojíme, je to, že sa po etape nedostaneme pohodlne domov a rovnako aj z domu na ďalšiu etapu. Spojenie do Košíc aj Prešova je na dobrej úrovni a môžeme si vyberať hneď z viacerých vlakov.

Finále v podobe ďalšieho predĺženého víkendu začína v Prešove. V obci Hervartov navštevujeme najstarší z drevených kostolíkov na Slovensku, v Bardejove zase centrum mesta – oboje zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Krátky pobyt v Bardejove okrem toho odhaľuje výraznú modernizáciu autobusov MHD v predošlých rokoch a tiež príjemnú kaviareň/cukráreň v Bardejovských Kúpeľoch. Kalorický shake nám dodá energiu na ďalšiu cestu. Aj v Bardejove by sa dalo začať a ukončiť cestu hneď na viacerých miestach vďaka ich dostupnosti MHD.

Bardejov je zároveň posledným miestom na trase, kde je ako-tak frekventovaná verejná doprava. To ale neznamená, že by ďalej bola nuda. Zborov je zážitkový nielen pre svoj hrad, ale aj pre úsek trasy, o ktorom prezradíme len to, že pri ňom nájdete množstvo automobilových veteránov. Veterány iného druhu zočíte aj vo Svidníku vo vojenskom skanzene pri pamätníku.

Prekvapenie nastáva na ubytovaní v dedine Kapišová, kde nás domáci privíta angličtinou. Ako sa pri príjemnej debate ukazuje, domáci sú taliansko-slovenský pár, ktorý sa spoznal vo Veľkej Británii a rozhodol sa presťahovať sa na Slovensko. Príbehy ľudí sú jedným z bonusov putovania po Slovensku. Na niektorých úsekoch nestretnete takmer nikoho a keď ide niekto oproti, radi sa s ním porozprávate. Zistíte tak, že niektorí „esenpéčkari“ sa na túto trasu dostali až po výpovedi v práci, ďalší podcenili prípravu a vyrazili na dlhý „výlet“ s balvanmi typu fľaša vína. Veľmi rýchlo prišli na to, že ju treba spotrebovať a postupne zjedli, vypili alebo vyhodili skoro všetko okrem ruksakov, pretože na každom grame záleží. Počujete príbeh bežca, ktorý s podporným tímom trasu prebehol za 7 dní. Viacerí putujú úplne sami, vek turistov je odhadom od 20 do 70 rokov. Pozoruhodný je tiež príbeh Nemky, ktorá údajne prišla autom do Rumunska, tam auto vymenila za koňa a na ňom prešla celé Karpaty vrátane tejto turistickej trasy. Ďalší vám poradia, ako sa dá najesť v kúpeľoch Štós, kde sama čašníčka nevie, čo má v ponuke, a pokiaľ to neviete ani vy, zostanete hladní.

Záverečný úsek začína v Údolí smrti s tankami, ktoré tu zostali po Karpatsko-duklianskej operácii, ktorá sa zapísala do dejín v roku 1944. Cieľová rovinka nás núti trochu rekapitulovať. Slovensko síce ešte zďaleka nie je Rakúsko, ale už to nie je ani to rozpadnuté Slovensko spred desiatich rokov, kedy sme naposledy boli v týchto končinách. Majestátny pamätník pod priesmykom, za ktorým sa nachádza poľské mestečko Dukla, rozhodne stojí za návštevu.

Posledný smerovník Cesty hrdinov SNP je strohý rovnako ako prvý pri Hrade Devín. Obsahuje len najbližšie ciele a o tom, že kdesi o 770 km ďalej je koniec najdlhšej turistickej cesty na Slovensku niet ani zmienky. V duchu si predstavujeme mávanie vlajkou v cieľovej rovinke a zvuk fanfár: sme šťastní, že sme to dali.

20-ročné vrstvy cestovných poriadkov na obratisku autobusov pod štátnou hranicou s Poľskom ukazujú, že priesmyk zažil z pohľadu verejnej dopravy aj výrazne lepšie časy. My čakáme na jediný spoj, ktorý nás môže odviezť do Svidníka. Hodinové čakanie využijeme na nazretie do poľského obchodu, ktorému sa muselo niečo zlé udiať už pred koronou a produktom v ňom tiež. Z potravín pochybnej kvality si predsa len niečo vyberieme na dlhú cestu domov. Autobus prišiel aj odišiel načas.

Epilóg

Už-už to vyzeralo, že nám naše plánovanie ciest s verejnou dopravou vyjde takmer na 100 %, ale čo čert nechcel, z poslednej etapy sme sa vracali vo sviatok 15. septembra. Deň pred pracovným dňom, ale nie v nedeľu. Krikľavo oranžový dopravca si zrejme tento deň vyhodnotil ako bežný deň, preto na trase Svidník – Košice v deň končiaceho predĺženého víkendu vypravil jediný autobus. S pokračujúcou trasou autobus naberal čoraz viac cestujúcich, ktorí nakoniec kompletne zaplnili celý interiér a pokojne si mohli v tesnej blízkosti vymeniť aj viac než len očný kontakt. Popri cestujúcich naberal aj meškanie v desiatkach minút, a tak sme nakoniec v Košiciach na stanici zamávali odchádzajúcemu vlaku IC do Bratislavy. Aj toto patrí k cestovaniu a keďže to bol posledný denný vlak domov, bolo nám jasné, že nás čaká cesta domov „nočákom“. Vždy je dobré mať po ruke plán B.

Celkovo sme počas štyroch mesiacov na túrach strávili 29 dní, prevažne cez víkendy. Na začiatku však nešlo o dni, ale skôr o popoludnia a večery, keď sme pochodovaniu venovali 2 až 3 hodiny. Rovnako záverečné dni jednotlivých etáp boli kratšie, keďže bolo treba cestovať domov.

Túry sme sa snažili robiť počas dobrého počasia, čo nám väčšinou aj vyšlo. Spacáky a karimatky sme so sebou brali na 3 z celkových 16 etáp. Vďaka zvoleniu vhodných začiatočných a koncových miest sme na prístupe k červenej značke „minuli“ menej než 2 % celkových kilometrov.

Aj keď je tento článok predovšetkým o spojení Cesty hrdinov SNP a dopravy, nemožno nespomenúť ani ľudí starajúcich sa o turistické značky – značkárov Klubu slovenských turistov. Keď som si pred 10 rokov študoval informácie o tejto túre, narážal som na viaceré sťažnosti na značenie – či už zlé „od prírody“ alebo zničené rôznymi ľuďmi, ktorí ešte nedorástli do 21. storočia. Aj keď je na východe viacero úsekov, kde je podľa lesníkov zákaz vstupu, samotné turistické značenie je výborné a nikdy sme veľmi neblúdili.

Čo dodať na záver? Ak chcete prejsť legendárnu Cestu hrdinov SNP a nemáte čas alebo chuť na dlhé plánovanie a ani dovolenku nazvyš, môžete sa v jedno pekné popoludnie len-tak vybrať autobusovou linkou 29 na krátku túru od Hradu Devín. Ak sa vám to zapáči, ostatné už príde samo a na konci budete mať zážitky, na ktoré nezabudnete celý život.

Tipy

• Pokiaľ nemáte skúsenosti s diaľkovými túrami, začnite kratšími etapami na miestach s dobrou dostupnosťou verejnej dopravy.
• Trasu si naplánujte tak, aby ste začínali a končili pri zastávke verejnej dopravy. Ak si dobre naplánujete trasu a prístupy verejnou dopravou k nej, prejdete len minimum jalových kilometrov a o to viac sa môžete sústrediť na diaľkovú trasu.
• Pri ukončení trasy si dajte rezervu aspoň 2 hodiny pred odchodom spoja.
• V prípade spojov, kde nie je isté, či prídu, si nechajte rezervu aspoň 1 spoj – ak je to možné.
• Pri prestupoch preferujte známe miesta alebo si nechajte dostatočnú rezervu na prestup.
• Pokiaľ chcete etapy prechádzať cez víkendy, začnite v blízkosti bydliska s jednodennými túrami, následne víkendovými túrami s prenocovaním na trase a vzdialenejšie túry začnite už v piatok podvečer dopravením sa do väčšieho mesta v blízkosti začiatku túry, a ukončením v nedeľu popoludní.
• Na najproblematickejší úsek (Telgárt – Košice) využite predĺžený víkend alebo zohľadnite dlhšie prístupy do dolín a obmedzenú ponuku verejnej dopravy.
• Stiahnite si offline turistické mapy, napríklad mapy.cz. Nie všade je signál a aj keď je značenie výborné, občas sa mapa v mobile bude hodiť.
• Berte si so sebou len to najnutnejšie. Každý gram navyše znižuje „dojazd“. Ak je po trase reštaurácia alebo obchod, kúpte si jedlo tam a nenoste ho so sebou.
• Nespoliehajte sa úplne na predpoveď počasia, ľahké pláštenky a rain covery sa určite skôr či neskôr zídu.
• Viac informácií a možnosť registrovať sa na túru nájdete na www.cestasnp.sk.