4. časť- WELCOME TO SARAJEVO
Názov tejto časti som nevybral náhodne. Je to názov rovnomennej dokumentárnej snímky režiséra Michaela Winterbottoma, jeho najznámejšieho filmu, ktorý bol natočený v roku 1997, len pár mesiacov po ústupe agresora. Woody Harrelson v ňom hrá vojnového spravodajcu, vyhrávajú nádherné skladby „Miss Sarajevo“, ktorú spevajú The Passengers a Luciano Pavarotti alebo „Don’t Worry, Be Happy“ od Bobbyho McFerrina a dokonca je možné vidieť aj zakomponované zostrihy autentických a skutočných záberov, po zhliadnutí ktorých vám naskakuje husia koža a začínate sa hlbšie zamýšlať nad životom ako takým...
Autobus, ktorým som cestoval do Sarajeva, bol tentoraz staručký Mercedes, v ktorého veľkých a širokých sedadlách s masívnymi opierkami a červenými poťahmi som sa cítil ako v lietadle. Trasa viedla v dĺžke cca 80 km cez mestá Jablanica (tu je v prielome z rieky Neretvy vytvorené krásne tiahle a uzučké Jablaničko jezero), Konjic a kúpeľné mestečko Ilidža, ktoré je vlastne „predĺženou pravou rukou“ Sarajeva. Autobus sa však na polceste pokazil, ale šikovný vodič mašinu dokázal skrotiť. Počas cesty medzi Mostarom a Jablanicou vídam prekrásnu scenériu, žiaľ, od vedľa sediacej cestujúcej sa dozvedám, že je to tzv. "death zone", kde sa počas vojny odohrali najkrutejšie boje. Nezostal tu kameň na kameni, tehla na tehle, všade naokolo sú „zvädnuté“ stožiare vysokonapäťového vedenia a široko-ďaleko nie je živej duše. Moja spoločníčka vystupuje v Jablanici a ešte mi stihne na ďalšiu 50 km cestu nezištne pribaliť cukríky, aby mi nezaľahalo v ušiach na kľukatých serpentínach... V rámci Bosny som už prešiel ďalšou "vnútroštátnou" hranicou. Republika Bosna a Hercegovina je totiž rozdelená na 5 ďalších štátov (Bosniansko-moslimská konfederácia, Republika Srbská, Chorvátmi okupované územia a OSN spravované samostatné dištrikty kresťanský Mostar a Sarajevo). Na každom území samozrejme platí iné platidlo (chorvátska kuna, nemecká marka, bosnianskohercegovinská konvertibilná marka, juhoslovanské dináre..) , iná kartová telefónna karta, 4 druhy ŠPZ (chorvátske, juhoslovanské, bosnianske a vydávané OSN-pričom len v Mostare rozdelenom medzi dva "štáty v štáte", ako som už spomínal, platia dva druhy ŠPZ). Pre cudzinca nepochopiteľné veci... Už 38 km od hranice mesta Sarajevo začíname stretávať prímestské autobusy s displejmi do miest Tarčin, Pazarič a Hadžići (odtiaľ s vetvou do Bjelašnice a Pendičići), Raskršče (odtiaľ s vetvou do 28 km vzdialeného Kiseljaku). Všetko je riadne začlenené v rámci MHD. Samotné mesto je roztiahnuté v údolí na cca 10x3 km a pri vstupe doň ma víta nápis "Dobro došli u Sarajevo!" (Vitajte v Sarajeve!). Prichádzame na železničnú stanicu, kde sa nachádza úplne vyhorená staničná budova. Po výstupe očami hltám panorámu predstaničného námestia, avšak ako prvé hľadám ubytovanie, potrebujem sa zbaviť ťažkého vaku (o úschovni batožín „prtljažnica“ môžem len snívať). Ochotný taxikár ma presviedča, že ma lacno odvezie k internátom. Došli sme o 2 ulice ďalej a pýta "samo pet maraka", čo je cca 120 Sk.. Ubytovanie "smještaj“ len „samo dvadeset maraka", čo je cca 500 Sk na noc, v centre dokonca 40 mariek, liter pitnej vody 2 marky a mám len 50 mariek... Sarajevo je sakramentsky drahé... Nakoniec to vzdávam, vraciam sa na žel. stanicu a idem sa vybrať na prvú cestu električkou. Ako prvá mi "do rany" príde K2 ev.č. 292, ex z Bratislavy na brnenských podvozkoch. Neváham a cvakám. Snažím sa zistiť, kde kúpiť lístok, najlepšie celodenný. Pani v blízkom stánku mi však len dookola opakuje "samo za jedan put, samo za jedan put" (iba jednorazový), šokovane pozerám na cenu tohto lístka (1 marka=24 Sk) a ja potrebujem toho toľko prejsť!!! Za nehorázne prachy si kupujem 2 lístky a cestujem do vozovne Alipašin most. Tam si ma unaveného a nesmierne prekvapeného berie do parády zmena zložená z vedúceho, dispečera, posunovačov a upratovačiek (Anto, Đenan, Hamida, Rušid, Seid a Ševala-mimochodom, okrem pár dielenských pracovníkov je to komplet personál vozovne). Tí ma nielen poriadne povyzvedajú, ponúkajú špeciálne pripravenú arabskú kávu, pitie a jedlo, ale dokonca navrhujú aj prenocovanie, pokiaľ sa mi do večera nepodarí nájsť nocľah. V centre mesta ma opantáva zvláštna, avšak pokojná atmosféra a v jeho samom srdci nachádzam naokolo hlavnú moslimskú mešitu, veľkú kresťanskú katedrálu, nemenej honosný pravoslávny chrám a napokon aj židovskú synagógu. Najstaršia časť mesta Baščaršija nesie výrazné znaky orientálnej architektúry, vídavam tu zahalené ženy a dievčatá v čadoroch v ruke s koránom písaným arabským písmom. V neďalekom holičstve ma cez otvorené dvere oslovuje milý postarší pán a pýta sa ma, čo hľadám. Na otázku o ubytovaní reaguje pohotovo, usádza ma do kresla a odíde sa opýtať známeho do vedľajšej budovy. Po príchode mi zvestuje „žao mi je“ (je mi ľúto), že má plný stav a nemôže ma prijať. Ešte chvíľu sa rozprávame, slnko zachádza pomaly za obzor a ja sa vraciam do vozovne. Tam už na nádvorí horí vatra, varí sa, pečie, spieva a domáci so mnou s radosťou debatujú nielen o MHD a smejú sa mi z drobných milých jazykových nedorozumení. Pred polnocou mi v hale vozovne ponúkajú sprchu, v ktorej sa však dokážem umyť len do pol pása. Do vozovne začínajú prúdiť končiace električky a posunovač Đenan, ktorý je v mojom veku mi dovoľuje manipulačnú jazdu. Keď vidí, že s ovládaním mám skúsenosti, napokon od vrátnice posunujem a spoločne pripravujeme električky na rannú výpravu. Keďže električková sieť sa nachádza na placke, električky majú slabé brzdy. Pri prvom posunovaní som šiel rýchlejšie ako som mal, na čo ma Đenan upozornil. Nerozumel som však prečo ísť tak pomaly na rovinke, no keď som pred sebou stojacou K2 takmer nezastavil a našťastie narazil len tiahlom o tiahlo, pochopil som. O 2:00 končíme, upratovačky už spia v jednej K2 na laminátových sedadlách, ostatní na stoličkách a ja dostávam jediné miesto naležato na koženkovej lavičke. Protestujem, že je to miesto vedúceho smeny, nikto ma však nepočúva a tak unavený na tomto čestnom mieste okamžite zaspávam...
Názov tejto časti som nevybral náhodne. Je to názov rovnomennej dokumentárnej snímky režiséra Michaela Winterbottoma, jeho najznámejšieho filmu, ktorý bol natočený v roku 1997, len pár mesiacov po ústupe agresora. Woody Harrelson v ňom hrá vojnového spravodajcu, vyhrávajú nádherné skladby „Miss Sarajevo“, ktorú spevajú The Passengers a Luciano Pavarotti alebo „Don’t Worry, Be Happy“ od Bobbyho McFerrina a dokonca je možné vidieť aj zakomponované zostrihy autentických a skutočných záberov, po zhliadnutí ktorých vám naskakuje husia koža a začínate sa hlbšie zamýšlať nad životom ako takým...
Autobus, ktorým som cestoval do Sarajeva, bol tentoraz staručký Mercedes, v ktorého veľkých a širokých sedadlách s masívnymi opierkami a červenými poťahmi som sa cítil ako v lietadle. Trasa viedla v dĺžke cca 80 km cez mestá Jablanica (tu je v prielome z rieky Neretvy vytvorené krásne tiahle a uzučké Jablaničko jezero), Konjic a kúpeľné mestečko Ilidža, ktoré je vlastne „predĺženou pravou rukou“ Sarajeva. Autobus sa však na polceste pokazil, ale šikovný vodič mašinu dokázal skrotiť. Počas cesty medzi Mostarom a Jablanicou vídam prekrásnu scenériu, žiaľ, od vedľa sediacej cestujúcej sa dozvedám, že je to tzv. "death zone", kde sa počas vojny odohrali najkrutejšie boje. Nezostal tu kameň na kameni, tehla na tehle, všade naokolo sú „zvädnuté“ stožiare vysokonapäťového vedenia a široko-ďaleko nie je živej duše. Moja spoločníčka vystupuje v Jablanici a ešte mi stihne na ďalšiu 50 km cestu nezištne pribaliť cukríky, aby mi nezaľahalo v ušiach na kľukatých serpentínach... V rámci Bosny som už prešiel ďalšou "vnútroštátnou" hranicou. Republika Bosna a Hercegovina je totiž rozdelená na 5 ďalších štátov (Bosniansko-moslimská konfederácia, Republika Srbská, Chorvátmi okupované územia a OSN spravované samostatné dištrikty kresťanský Mostar a Sarajevo). Na každom území samozrejme platí iné platidlo (chorvátska kuna, nemecká marka, bosnianskohercegovinská konvertibilná marka, juhoslovanské dináre..) , iná kartová telefónna karta, 4 druhy ŠPZ (chorvátske, juhoslovanské, bosnianske a vydávané OSN-pričom len v Mostare rozdelenom medzi dva "štáty v štáte", ako som už spomínal, platia dva druhy ŠPZ). Pre cudzinca nepochopiteľné veci... Už 38 km od hranice mesta Sarajevo začíname stretávať prímestské autobusy s displejmi do miest Tarčin, Pazarič a Hadžići (odtiaľ s vetvou do Bjelašnice a Pendičići), Raskršče (odtiaľ s vetvou do 28 km vzdialeného Kiseljaku). Všetko je riadne začlenené v rámci MHD. Samotné mesto je roztiahnuté v údolí na cca 10x3 km a pri vstupe doň ma víta nápis "Dobro došli u Sarajevo!" (Vitajte v Sarajeve!). Prichádzame na železničnú stanicu, kde sa nachádza úplne vyhorená staničná budova. Po výstupe očami hltám panorámu predstaničného námestia, avšak ako prvé hľadám ubytovanie, potrebujem sa zbaviť ťažkého vaku (o úschovni batožín „prtljažnica“ môžem len snívať). Ochotný taxikár ma presviedča, že ma lacno odvezie k internátom. Došli sme o 2 ulice ďalej a pýta "samo pet maraka", čo je cca 120 Sk.. Ubytovanie "smještaj“ len „samo dvadeset maraka", čo je cca 500 Sk na noc, v centre dokonca 40 mariek, liter pitnej vody 2 marky a mám len 50 mariek... Sarajevo je sakramentsky drahé... Nakoniec to vzdávam, vraciam sa na žel. stanicu a idem sa vybrať na prvú cestu električkou. Ako prvá mi "do rany" príde K2 ev.č. 292, ex z Bratislavy na brnenských podvozkoch. Neváham a cvakám. Snažím sa zistiť, kde kúpiť lístok, najlepšie celodenný. Pani v blízkom stánku mi však len dookola opakuje "samo za jedan put, samo za jedan put" (iba jednorazový), šokovane pozerám na cenu tohto lístka (1 marka=24 Sk) a ja potrebujem toho toľko prejsť!!! Za nehorázne prachy si kupujem 2 lístky a cestujem do vozovne Alipašin most. Tam si ma unaveného a nesmierne prekvapeného berie do parády zmena zložená z vedúceho, dispečera, posunovačov a upratovačiek (Anto, Đenan, Hamida, Rušid, Seid a Ševala-mimochodom, okrem pár dielenských pracovníkov je to komplet personál vozovne). Tí ma nielen poriadne povyzvedajú, ponúkajú špeciálne pripravenú arabskú kávu, pitie a jedlo, ale dokonca navrhujú aj prenocovanie, pokiaľ sa mi do večera nepodarí nájsť nocľah. V centre mesta ma opantáva zvláštna, avšak pokojná atmosféra a v jeho samom srdci nachádzam naokolo hlavnú moslimskú mešitu, veľkú kresťanskú katedrálu, nemenej honosný pravoslávny chrám a napokon aj židovskú synagógu. Najstaršia časť mesta Baščaršija nesie výrazné znaky orientálnej architektúry, vídavam tu zahalené ženy a dievčatá v čadoroch v ruke s koránom písaným arabským písmom. V neďalekom holičstve ma cez otvorené dvere oslovuje milý postarší pán a pýta sa ma, čo hľadám. Na otázku o ubytovaní reaguje pohotovo, usádza ma do kresla a odíde sa opýtať známeho do vedľajšej budovy. Po príchode mi zvestuje „žao mi je“ (je mi ľúto), že má plný stav a nemôže ma prijať. Ešte chvíľu sa rozprávame, slnko zachádza pomaly za obzor a ja sa vraciam do vozovne. Tam už na nádvorí horí vatra, varí sa, pečie, spieva a domáci so mnou s radosťou debatujú nielen o MHD a smejú sa mi z drobných milých jazykových nedorozumení. Pred polnocou mi v hale vozovne ponúkajú sprchu, v ktorej sa však dokážem umyť len do pol pása. Do vozovne začínajú prúdiť končiace električky a posunovač Đenan, ktorý je v mojom veku mi dovoľuje manipulačnú jazdu. Keď vidí, že s ovládaním mám skúsenosti, napokon od vrátnice posunujem a spoločne pripravujeme električky na rannú výpravu. Keďže električková sieť sa nachádza na placke, električky majú slabé brzdy. Pri prvom posunovaní som šiel rýchlejšie ako som mal, na čo ma Đenan upozornil. Nerozumel som však prečo ísť tak pomaly na rovinke, no keď som pred sebou stojacou K2 takmer nezastavil a našťastie narazil len tiahlom o tiahlo, pochopil som. O 2:00 končíme, upratovačky už spia v jednej K2 na laminátových sedadlách, ostatní na stoličkách a ja dostávam jediné miesto naležato na koženkovej lavičke. Protestujem, že je to miesto vedúceho smeny, nikto ma však nepočúva a tak unavený na tomto čestnom mieste okamžite zaspávam...
Sarko
Kvôli veľkému množstvu „suvenírov“ z Bosny neviem vyhľadať cestovné lístky, takže až ich objavím, uvediem aj konkrétne ceny a prepočty. Takže pokračujem: Novučký a čistučký, úplne biely autobus značky MAN s ŠPZ 435-A-548 vydanou OSN sa trochu ponáša na náš Granus a premáva na linke Ljubuški-Međugorje-Mostar. V interiéri si všímam látkou čalúnené sedadlá ako vo vlakoch a neodstránené texty v nemčine. Z ich obsahu mi dochádza, že tento autobus slúžil v niektorom menšom nemeckom meste v MHD! Z Međugorja (40 km od Jadranského mora) sme sa vybrali do 30 km vzdialeného cieľa po cestách cez kľukaté, krásne a strašne strmé serpentíny, skalnaté útesy a vyprahnuté priepasti. Po ceste sme minuli obce Čitluk, Gradnići a Selišta a neuvedomujúc si, sme prekročili aj imaginárnu hranicu medzi chorvátskym okupovaným územím a Bosniansko-moslimskou konfederáciou. Na tomto území by mi pri vojenskej kontrole hrozili vážne problémy (absencia víz). Mesto Mostar drží hneď niekoľko prvenstiev. V prvom rade je to najzápadnejšie mesto v Európe s výskytom moslimského obyvateľstva a veľkého množstva mešít. Tyrkysovo-blankytná rieka Neretva však toto mesto striktne rozdeľuje dva svety, ďalšia zvláštnosť. Na ľavom brehu rieky nájdete výlučne moslimský „svet“ s tamojšou príznačnou orientálnou architektúrou prízemných kamenných domčekov, vysokých minaretov (veže mešít), uzučkých uličiek vydláždených mačacími hlavami a čarovnou atmosférou, naopak na pravom brehu nájdete moderné európske mesto so sídliskami a jedným vyše 20-poschodovým „mrakoderom“ (mrakodrapom). Mesto bolo preslávené veľkým množstvom mostov, ktoré tieto dva svety spájali. Počas občianskej vojny boli vyhodené do vzduchu všetky mosty. Dokonca aj najslávnejší 500-ročný kamenný „Stari most“, ktorý si nedovolili zničiť ani fašisti v 1. a 2. svetovej vojne, si zničili sami domáci... Turecká vláda po vojne vyčlenila nemalé prostriedky a poskytla expertov, ktorí už niekoľko rokov skúmajú jeho pozostatky a snažia sa prísť na to, ako bol most bez použitia cementu „poskladaný“. Mostar som spoznal ako najzničenejšie mesto na celom Balkáne, nebolo jedinej budovy a čoby jediného stĺpu pouličného osvetlenia, ktoré by neboli posiate stovkami a stovkami projektilmi rôznych zbraní. Ďalšou neuveriteľnou zvláštnosťou je, že kresťanská a moslimská časť mesta sú oddelené ďalšou hranicou, pretože kresťanskú časť (Novi Mostar) je spolu so Sarajevom pod správou OSN, sú to teda samostatné „ostrovné štáty“ v štáte. OSN vydáva pre cestnú dopravu vlastné štátne poznávacie značky, v Starom Mostare sú ŠPZ vydávané štátom BiH. V Novom Mostare vídam iba biele autobusy s logami UNHCR, hviezdičkami OSN a ŠPZ ako napr. „UNHCR 10969“. Objavil som aj zastávkové stojany linky MHD č. 6 s trasou „Zalik – Lira – Zora – Pozorište (Divadlo) – Lučki most I. (Prístavný most) – Šarica Džamija (Mešita Šarica) – Mejdan – Fabrika Duhana (Tabaková továreň) – Hercegovinauto – Mehanizacija – Velmos a uvedenou dobou jazdy k vybraným zastávkam priamo na smaltovanom štíte, ale bez akýchkoľvek CP. Nemal som šťastie vidieť ani jeden spoj uvedenej linky. V Starom Mostare na romantickom námestíčku sa mi podarilo so súhlasom majiteľa odfotografovať jeho zlatučkého Japan-China na dlažbe z mačacích hláv a túto snímku som nazval „Mostarský psík“. Potom som šiel hľadať lacné ubytovanie, najlepšie v študentskom domove, v cestovnej kancelárii mi však milá pani oznamuje, že "u Mostaru nema studenstki domovi". Rozčarovaný odchádzam preč, avšak okolostojaci pouličný predavač mi núka mapu mesta (za neuveriteľných 25 mariek/cca 600 Sk). Zastavil som sa a pokúšam sa ho presvedčiť, aby mi dovolil aspoň si ju prehliadnuť. Úspešne a ako si ju obzerám, v kresťanskom Mostare s radosťou nachádzam "studentski domovi" a konečne začínam chápať hlbokú priepasť medzi Moslimami a Kresťanmi. Vo veľkom komplexe ako na bratislavských intrákoch Družba cez prázdniny našťastie nachádzam aspoň jediného študenta Dragana, ktorý ich stráži a bez okolkov mi ponúka prenocovanie vo svojej izbe. Podvečer mi ukázal zaujímavosti mesta a nočný život v kresťanskej časti, keď sa z polomŕtveho mesta vyrojí takmer všetkých 100.000 obyvateľov mesta a zabávajú sa na otvorených terasách a priamo na ulici až tak, že majú problém prejsť aj autá po širokých cestách. Na nasledujúci deň som zažil najväčšiu horúčavu vo svojom živote: 46°C na slnku. Čierna Minolta sa nedá chytiť bez toho, aby strašne nepálila. Priateľ Dragan ma bol odprevadiť na autobusovú stanicu a trval na tom, že bude niesť môj strašne ťažký batoh. Fotografujem ešte futuristicky vyzerajúcu opravenú žel. stanicu s tmavými sklami (žel. trať do Sarajeva však ešte bola zničená a nefunkčná), lúčim sa a vyberám autobusom do Sarajeva...