Discussion Forum › General Discussion

V Tatrách znížia cestovné električky i zubačky

http://spravy.pravda.sk/sk_ekonomika.asp?r=sk_ekonomika&c=A040211_164129_sk_ekonomika_p01

Ďakujem za uznanie! Ešte niekoľko častí uverejním. Čo sa týka fotografií, bol by som rád, aby boli preskenované v čo najlepšej kvalite. Predsa len skeny z fotografií (9x13 a navyše mat) nie je ono. V Bosne som nacvakal len 4 filmy, čo ma dnes mrzí, lebo by som dokázal nafotiť ďaleko viac, toľko zaujímavostí tam bolo. Ako chudobný študent som však so sebou vzal len toľko a za cenu jedného filmu v Bosne by som mal u nás oné 4 filmy. Čo sa týka dobrodružstva, je zaujímavé, že som bol zmenou prostredia tak opantaný, že na strach nebol čas a prípadné dosť nebezpečné riziká som si uvedomil až po návrate domov. Nezabudnem na žiaden dôležitý detail, takže pokračovanie v ďalšej časti.

Fakt dobre! Uz sa tesim na dalsie pokracovanie... (som zvedavy kolko casti to bude)
Uverejnis pripadne nejake to foto? To by bolo genialne.

Sarko: PARADA, ty dobrodruh!!!!

4. časť- WELCOME TO SARAJEVO
Názov tejto časti som nevybral náhodne. Je to názov rovnomennej dokumentárnej snímky režiséra Michaela Winterbottoma, jeho najznámejšieho filmu, ktorý bol natočený v roku 1997, len pár mesiacov po ústupe agresora. Woody Harrelson v ňom hrá vojnového spravodajcu, vyhrávajú nádherné skladby „Miss Sarajevo“, ktorú spevajú The Passengers a Luciano Pavarotti alebo „Don’t Worry, Be Happy“ od Bobbyho McFerrina a dokonca je možné vidieť aj zakomponované zostrihy autentických a skutočných záberov, po zhliadnutí ktorých vám naskakuje husia koža a začínate sa hlbšie zamýšlať nad životom ako takým...

Autobus, ktorým som cestoval do Sarajeva, bol tentoraz staručký Mercedes, v ktorého veľkých a širokých sedadlách s masívnymi opierkami a červenými poťahmi som sa cítil ako v lietadle. Trasa viedla v dĺžke cca 80 km cez mestá Jablanica (tu je v prielome z rieky Neretvy vytvorené krásne tiahle a uzučké Jablaničko jezero), Konjic a kúpeľné mestečko Ilidža, ktoré je vlastne „predĺženou pravou rukou“ Sarajeva. Autobus sa však na polceste pokazil, ale šikovný vodič mašinu dokázal skrotiť. Počas cesty medzi Mostarom a Jablanicou vídam prekrásnu scenériu, žiaľ, od vedľa sediacej cestujúcej sa dozvedám, že je to tzv. "death zone", kde sa počas vojny odohrali najkrutejšie boje. Nezostal tu kameň na kameni, tehla na tehle, všade naokolo sú „zvädnuté“ stožiare vysokonapäťového vedenia a široko-ďaleko nie je živej duše. Moja spoločníčka vystupuje v Jablanici a ešte mi stihne na ďalšiu 50 km cestu nezištne pribaliť cukríky, aby mi nezaľahalo v ušiach na kľukatých serpentínach... V rámci Bosny som už prešiel ďalšou "vnútroštátnou" hranicou. Republika Bosna a Hercegovina je totiž rozdelená na 5 ďalších štátov (Bosniansko-moslimská konfederácia, Republika Srbská, Chorvátmi okupované územia a OSN spravované samostatné dištrikty kresťanský Mostar a Sarajevo). Na každom území samozrejme platí iné platidlo (chorvátska kuna, nemecká marka, bosnianskohercegovinská konvertibilná marka, juhoslovanské dináre..) , iná kartová telefónna karta, 4 druhy ŠPZ (chorvátske, juhoslovanské, bosnianske a vydávané OSN-pričom len v Mostare rozdelenom medzi dva "štáty v štáte", ako som už spomínal, platia dva druhy ŠPZ). Pre cudzinca nepochopiteľné veci... Už 38 km od hranice mesta Sarajevo začíname stretávať prímestské autobusy s displejmi do miest Tarčin, Pazarič a Hadžići (odtiaľ s vetvou do Bjelašnice a Pendičići), Raskršče (odtiaľ s vetvou do 28 km vzdialeného Kiseljaku). Všetko je riadne začlenené v rámci MHD. Samotné mesto je roztiahnuté v údolí na cca 10x3 km a pri vstupe doň ma víta nápis "Dobro došli u Sarajevo!" (Vitajte v Sarajeve!). Prichádzame na železničnú stanicu, kde sa nachádza úplne vyhorená staničná budova. Po výstupe očami hltám panorámu predstaničného námestia, avšak ako prvé hľadám ubytovanie, potrebujem sa zbaviť ťažkého vaku (o úschovni batožín „prtljažnica“ môžem len snívať). Ochotný taxikár ma presviedča, že ma lacno odvezie k internátom. Došli sme o 2 ulice ďalej a pýta "samo pet maraka", čo je cca 120 Sk.. Ubytovanie "smještaj“ len „samo dvadeset maraka", čo je cca 500 Sk na noc, v centre dokonca 40 mariek, liter pitnej vody 2 marky a mám len 50 mariek... Sarajevo je sakramentsky drahé... Nakoniec to vzdávam, vraciam sa na žel. stanicu a idem sa vybrať na prvú cestu električkou. Ako prvá mi "do rany" príde K2 ev.č. 292, ex z Bratislavy na brnenských podvozkoch. Neváham a cvakám. Snažím sa zistiť, kde kúpiť lístok, najlepšie celodenný. Pani v blízkom stánku mi však len dookola opakuje "samo za jedan put, samo za jedan put" (iba jednorazový), šokovane pozerám na cenu tohto lístka (1 marka=24 Sk) a ja potrebujem toho toľko prejsť!!! Za nehorázne prachy si kupujem 2 lístky a cestujem do vozovne Alipašin most. Tam si ma unaveného a nesmierne prekvapeného berie do parády zmena zložená z vedúceho, dispečera, posunovačov a upratovačiek (Anto, Đenan, Hamida, Rušid, Seid a Ševala-mimochodom, okrem pár dielenských pracovníkov je to komplet personál vozovne). Tí ma nielen poriadne povyzvedajú, ponúkajú špeciálne pripravenú arabskú kávu, pitie a jedlo, ale dokonca navrhujú aj prenocovanie, pokiaľ sa mi do večera nepodarí nájsť nocľah. V centre mesta ma opantáva zvláštna, avšak pokojná atmosféra a v jeho samom srdci nachádzam naokolo hlavnú moslimskú mešitu, veľkú kresťanskú katedrálu, nemenej honosný pravoslávny chrám a napokon aj židovskú synagógu. Najstaršia časť mesta Baščaršija nesie výrazné znaky orientálnej architektúry, vídavam tu zahalené ženy a dievčatá v čadoroch v ruke s koránom písaným arabským písmom. V neďalekom holičstve ma cez otvorené dvere oslovuje milý postarší pán a pýta sa ma, čo hľadám. Na otázku o ubytovaní reaguje pohotovo, usádza ma do kresla a odíde sa opýtať známeho do vedľajšej budovy. Po príchode mi zvestuje „žao mi je“ (je mi ľúto), že má plný stav a nemôže ma prijať. Ešte chvíľu sa rozprávame, slnko zachádza pomaly za obzor a ja sa vraciam do vozovne. Tam už na nádvorí horí vatra, varí sa, pečie, spieva a domáci so mnou s radosťou debatujú nielen o MHD a smejú sa mi z drobných milých jazykových nedorozumení. Pred polnocou mi v hale vozovne ponúkajú sprchu, v ktorej sa však dokážem umyť len do pol pása. Do vozovne začínajú prúdiť končiace električky a posunovač Đenan, ktorý je v mojom veku mi dovoľuje manipulačnú jazdu. Keď vidí, že s ovládaním mám skúsenosti, napokon od vrátnice posunujem a spoločne pripravujeme električky na rannú výpravu. Keďže električková sieť sa nachádza na placke, električky majú slabé brzdy. Pri prvom posunovaní som šiel rýchlejšie ako som mal, na čo ma Đenan upozornil. Nerozumel som však prečo ísť tak pomaly na rovinke, no keď som pred sebou stojacou K2 takmer nezastavil a našťastie narazil len tiahlom o tiahlo, pochopil som. O 2:00 končíme, upratovačky už spia v jednej K2 na laminátových sedadlách, ostatní na stoličkách a ja dostávam jediné miesto naležato na koženkovej lavičke. Protestujem, že je to miesto vedúceho smeny, nikto ma však nepočúva a tak unavený na tomto čestnom mieste okamžite zaspávam...

http://www.orangeportal.sk/dnes/news/article.dwp?level1=43027&level2=43028&article=666663

3. časť- Spomienky na rozporuplný Mostar
Kvôli veľkému množstvu „suvenírov“ z Bosny neviem vyhľadať cestovné lístky, takže až ich objavím, uvediem aj konkrétne ceny a prepočty. Takže pokračujem: Novučký a čistučký, úplne biely autobus značky MAN s ŠPZ 435-A-548 vydanou OSN sa trochu ponáša na náš Granus a premáva na linke Ljubuški-Međugorje-Mostar. V interiéri si všímam látkou čalúnené sedadlá ako vo vlakoch a neodstránené texty v nemčine. Z ich obsahu mi dochádza, že tento autobus slúžil v niektorom menšom nemeckom meste v MHD! Z Međugorja (40 km od Jadranského mora) sme sa vybrali do 30 km vzdialeného cieľa po cestách cez kľukaté, krásne a strašne strmé serpentíny, skalnaté útesy a vyprahnuté priepasti. Po ceste sme minuli obce Čitluk, Gradnići a Selišta a neuvedomujúc si, sme prekročili aj imaginárnu hranicu medzi chorvátskym okupovaným územím a Bosniansko-moslimskou konfederáciou. Na tomto území by mi pri vojenskej kontrole hrozili vážne problémy (absencia víz). Mesto Mostar drží hneď niekoľko prvenstiev. V prvom rade je to najzápadnejšie mesto v Európe s výskytom moslimského obyvateľstva a veľkého množstva mešít. Tyrkysovo-blankytná rieka Neretva však toto mesto striktne rozdeľuje dva svety, ďalšia zvláštnosť. Na ľavom brehu rieky nájdete výlučne moslimský „svet“ s tamojšou príznačnou orientálnou architektúrou prízemných kamenných domčekov, vysokých minaretov (veže mešít), uzučkých uličiek vydláždených mačacími hlavami a čarovnou atmosférou, naopak na pravom brehu nájdete moderné európske mesto so sídliskami a jedným vyše 20-poschodovým „mrakoderom“ (mrakodrapom). Mesto bolo preslávené veľkým množstvom mostov, ktoré tieto dva svety spájali. Počas občianskej vojny boli vyhodené do vzduchu všetky mosty. Dokonca aj najslávnejší 500-ročný kamenný „Stari most“, ktorý si nedovolili zničiť ani fašisti v 1. a 2. svetovej vojne, si zničili sami domáci... Turecká vláda po vojne vyčlenila nemalé prostriedky a poskytla expertov, ktorí už niekoľko rokov skúmajú jeho pozostatky a snažia sa prísť na to, ako bol most bez použitia cementu „poskladaný“. Mostar som spoznal ako najzničenejšie mesto na celom Balkáne, nebolo jedinej budovy a čoby jediného stĺpu pouličného osvetlenia, ktoré by neboli posiate stovkami a stovkami projektilmi rôznych zbraní. Ďalšou neuveriteľnou zvláštnosťou je, že kresťanská a moslimská časť mesta sú oddelené ďalšou hranicou, pretože kresťanskú časť (Novi Mostar) je spolu so Sarajevom pod správou OSN, sú to teda samostatné „ostrovné štáty“ v štáte. OSN vydáva pre cestnú dopravu vlastné štátne poznávacie značky, v Starom Mostare sú ŠPZ vydávané štátom BiH. V Novom Mostare vídam iba biele autobusy s logami UNHCR, hviezdičkami OSN a ŠPZ ako napr. „UNHCR 10969“. Objavil som aj zastávkové stojany linky MHD č. 6 s trasou „Zalik – Lira – Zora – Pozorište (Divadlo) – Lučki most I. (Prístavný most) – Šarica Džamija (Mešita Šarica) – Mejdan – Fabrika Duhana (Tabaková továreň) – Hercegovinauto – Mehanizacija – Velmos a uvedenou dobou jazdy k vybraným zastávkam priamo na smaltovanom štíte, ale bez akýchkoľvek CP. Nemal som šťastie vidieť ani jeden spoj uvedenej linky. V Starom Mostare na romantickom námestíčku sa mi podarilo so súhlasom majiteľa odfotografovať jeho zlatučkého Japan-China na dlažbe z mačacích hláv a túto snímku som nazval „Mostarský psík“. Potom som šiel hľadať lacné ubytovanie, najlepšie v študentskom domove, v cestovnej kancelárii mi však milá pani oznamuje, že "u Mostaru nema studenstki domovi". Rozčarovaný odchádzam preč, avšak okolostojaci pouličný predavač mi núka mapu mesta (za neuveriteľných 25 mariek/cca 600 Sk). Zastavil som sa a pokúšam sa ho presvedčiť, aby mi dovolil aspoň si ju prehliadnuť. Úspešne a ako si ju obzerám, v kresťanskom Mostare s radosťou nachádzam "studentski domovi" a konečne začínam chápať hlbokú priepasť medzi Moslimami a Kresťanmi. Vo veľkom komplexe ako na bratislavských intrákoch Družba cez prázdniny našťastie nachádzam aspoň jediného študenta Dragana, ktorý ich stráži a bez okolkov mi ponúka prenocovanie vo svojej izbe. Podvečer mi ukázal zaujímavosti mesta a nočný život v kresťanskej časti, keď sa z polomŕtveho mesta vyrojí takmer všetkých 100.000 obyvateľov mesta a zabávajú sa na otvorených terasách a priamo na ulici až tak, že majú problém prejsť aj autá po širokých cestách. Na nasledujúci deň som zažil najväčšiu horúčavu vo svojom živote: 46°C na slnku. Čierna Minolta sa nedá chytiť bez toho, aby strašne nepálila. Priateľ Dragan ma bol odprevadiť na autobusovú stanicu a trval na tom, že bude niesť môj strašne ťažký batoh. Fotografujem ešte futuristicky vyzerajúcu opravenú žel. stanicu s tmavými sklami (žel. trať do Sarajeva však ešte bola zničená a nefunkčná), lúčim sa a vyberám autobusom do Sarajeva...

2. časť- 1. deň v Bosne
V Međudogí som síce nemal žiadne zjavenie, v tomto medzinárodnom mestečku v pravom zmysle slova však bola zvláštna atmosféra-bolo to cítiť vo vzduchu. Pocity boli o to silnejšie, že všade naokolo bola kvôli horúcemu podnebiu hlina sfarbená do červena a atmosféru dotvárali neodmysliteľné obrovské cikády, ktoré v noci tak hlasno cvrlikali, že sa nedalo spať. Ešte v tento deň som si na hlavnej ulici na dlažbe odfotil nadrozmernú cikádu, ktorá mala na dĺžku viac ako 10 cm. Tento podarený makrosnímok som neskôr nazval „Međugorská cikáda“. Odfotografoval som si aj budovu „Hercegovačka banka“, ktorá sa podobala na menší rodinný domček. Zaujímavosťou pobytu v Međugorí bolo, že sme sa vlastne nachádzali na území okupovanom Chorvátskom, takže tu okrem bosnianskohercegovinskej konvertibilnej marky a nemeckej marky platila aj chorvátska kuna. Keď som si kupoval telefónnu kartu do verejného automatu, bol som šokovaný predajom karty spoločnosti „Hrvatska pošta i telekomunikacije“ s reklamou na múzeum v Záhrebe. Ďalšie prekvapenie nastalo v podobe kúpy poštových známok na „Pozdrav z Hercegoviny“-takisto chorvátskych, s vyobrazením ceny chorvátskej kuny. Prvú noc v tejto zvláštnej krajine som spal hneď v prvom, náhodne navštívenom dome, v ktorom za nocľah hlava rodiny Vasilj nechcel peniaze, pretože nemal pre mňa posteľ, takže som ako vítaný hosť po dobrej večeri a obsiahlej debate spal na gauči v kuchyni. Skoro ráno som sa však vybral so svojím obrovským batohom na autobus do Mostaru, na chodbe som však nechtiac rozbil nízko umiestnenú lampu. Zo slušnosti som bez mihnutia oka nechal 20 kún, čo bolo cca 120 Sk. Žiadne cestovné poriadky neexistovali, v cestovnej kancelárii sme sa ešte deň predtým dozvedeli len, že „ráno by mali ísť dva autobusy...“. Našťastie po hodine čakania som sa autobusu dočkal a obzeral si zvláštny tvar cestovného lístka a lístka za batožinu. Vtedy som ešte vôbec netušil, že každý jeden autobusový spoj má vlastný druh, ceny cestovných lístkov a diktuje svoje podmienky. Ale o tom potom...

1. časť- Rozhodnutie a príprava na cestu do Bosny
Do tejto krajiny sa mi podarilo dostať len náhodou, vďaka týždňovému zájazdu organizovaného rádom Dominikánov, na ktorý ma vytrvalo prehováral kamoš-dobrodruh, ten precestoval myslím už vyše 100 krajín. Išlo konkrétne o púť na horu Podbrdo v Međugorí (-đ- čítaj medzi -ď- a -dž-), kde sa zjavuje Panna Mária a ojedinelé mesto, ktoré bolo ušetrené priamymi zásahmi dvoch po sebe idúcich vojen (občianska vojna v Juhoslávii a občianska vojna v rámci Bosny). Mňa do toho hnala v prvom rade skutočnosť jedinečnej príležitosti vidieť a zdokumentovať odpredané električky typu KT8D5 z môjho rodného mesta-Košíc. Celý "zájazd" nás vyšiel na 3 tisícky, spolu so stravou a nocľahmi dokopy za 5.000 Sk, čo vyšlo až podorzivo lacno. Prečo "podozrivo", rozpitvám neskôr. Pred odchodom sme sa dozvedeli niekoľko nemilých skutočností. Prvá bola, že Bosna a Hercegovina pre Slovákov zaviedla recipročnú vízovú povinnosť (BiH sa začala posudzovať ako krajina s výskytom moslimských extrémistov), s nekresťanským poplatkom za víza 50$ a ďalšia, že v Bosne začala zúriť Hepatitída. Nevedeli sme dodatočne zistiť ktorý typ žltačky, takže by bola potrebná očkovacia látka pre všetky typy a v nemocnici od nás za očkovanie požadovali 6000 Sk... Nakoniec sme to vyriešili vyzbrojením vlastných potravín na celý týždeň, vlastnou vodou a fľašou 70% liehu ako dezinfekcie. Ohľadne vízovej povinnosti sa organizátorom podarilo získať informáciu, že sa Međugorje nachádza na území okupovanom chorvátskymi vojakmi, pričom z južnej hranice s Chorvátskom existujú na tomto území 3 hraničné priechody (Imotski/Gorica, Vrgorac/Grab a Metković/Višići), ktoré sú vlastne priechodmi z Chorvátska do "okupovaného" Chorvátska a teda, že na tomto mieste víza nebudú potrebné. Dňa 30.7.1998 sme teda skoro ráno z košického Nám. osloboditeľov s 3 diaľkovými Karosami bez klimatizácie vyrazili na dlhú púť... Trasa cesty bola nasledovná: Košice - Milhosť/Tornyosnémeti - Miskolc - Budapest - Balaton - Letenye/Hodošan - Varaždin - Zagreb - Karlovac - Plitvice - Gračac - Knin - Kijevo - Sinj - Budimir - Zagvozd - Vrgorac/Grab - Ljubuški - Međugorje. Úmyselne som spomenul aj zaujímavé mestečká ako "Kyjevo" (bez "o" sme na Ukrajine) alebo ešte zaujímavejší "Budimir" (slovenský "Budimír" je hneď za KE smerom do PO ). Bola to tŕnistá cesta, pretože cesta kvôli obchádzke popri celej západnej bosnianskej hranici a v blízkosti Jadranského mora až na samý južný cíp Bosny trvala len s malými prestávkami na WC celkovo 30 hodín. Na chorvátsko-(ne)bosnianskej hranici nás podľa očakávania kontrolovali len chorvátski vojaci a ďalej sa už šlo bez stresov po veľmi úzučkých cestičkách až do cieľového miesta. Zaujímavosťou v 11 km páse medzi hranicou a mesteškom Ljubuški boli ojedinelé domy a pri každom z nich drahé Mercedesy najvyššej triedy. Po dorazení do cieľa nás zasa v Međugorí prekvapili všade naokolo poodstavované autobusy všakovakých značiek doslova z celého sveta a uličkami minimestečka sa prechádzali ľudia azda všetkých pletí a rôznych náboženstiev. Vydýchneme si a v rozprávaní pokračujeme zajtra.

Tak to si píš, že by to bolo aspoň na knihu. Pripravím minimálne článok, ale v ňom by som sa chcel venovať striktne len dopravnej stránke, tu v príspevkoch sa na časti zameriam aj nemenej zaujímavému zákulisiu. Aspoň to tu nebude viaznuť. :o)

http://imhd.sk/~color/haluze/noviny03.jpg
http://imhd.sk/~color/haluze/noviny04.jpg

V spravach CT prave v reprize davali, ze v Manile (Filipiny) su spokojni s tramvjami od CKD, co im tam jazdia, a planuju vystavat dalsie dve trasy, takze by radi dake vozy z CR.

Okrem toho, ta tragicka nehoda, ked 4. dubna (aprila?) v Hradci Kralove vletel bus pod vlak a zomreli styria ludia ma uz zaver a z neho vyplyva, ze na signalizacii na prejazde nesvietili vystrazne svetla. Ceske Drahy su vraj prekvapene zaverom. Este to asi nie je definitivne.

Zaujem je na 101%, len ci to radsej nespravit ako clanok...? Alebo knihu?

Hej, oni to hovoria aj tvrdo ako v BA Buď to majú od vás alebo vy od nich

Celkom sa mi chce o zážitkoch z Bosny rozprávať, takže pred chvíľou som doklepal 3 strany A4 a postupne tu budem pridávať úryvky z každého prežitého dňa v tejto zvláštnej, krásnej, rozporuplnej a atmosférou nabitej krajiny. Teda ak bude záujem...

Hehe, nema problema pouzivame aj my doma Upovedomim d3k@ na tuto diskusiu Dik vopred! Ak v KE nenajdes scanner, tak sa ozvi predtym nez sem prides! Diskusia mi chodi na mail, takze v pohode. Checkujem kazdy den.

Jasno, nema problema, ako hovoria Bosniaci Dohodneme sa.

A ešte jeden postreh zo Sarajeva. V takmer všetkých prostriedkoch MHD, ale aj všade naokolo boli najfrekventovanejšou "reklamou" plagáty s výrazným červeným textom PAZI MINE (pozor, míny) a pod ním čierno-biela fotografia beznohého človeka na vozíčku. V celej Bosne bolo "zasadených" niekoľko miliónov mín, ktorých sa dodnes podarilo odstrániť len nepatrné množstvo a sú smutným pozostatkom nezmyselnej vojny. Či už na návšteve v DP, ale aj neznámi okolidúci ma ako turistu pred týmto nebezpečenstvom varovali. Keď som si bol odfotiť panorámu mesta, po poľnej ceste som šiel na kopec Vratnik striktne po stope áut. Došiel som až k honosnému zámku, odkiaľ ma však vyhnal belgický vojak. Všemožne som sa ho snažil presvedčiť, že mi ide iba o panorámu, slušne mi však vysvetlil, že prostredníctvom fotografie by boli ľahko zamerateľní. Nakoniec sa mi to podarilo na len o kúsok nižšie, kde sa otáčali transportéry.

Práve kontrolujem a je tam číslo 6000. Bol som zamestnaný prekladom z bosenčiny, takže mi uniklo, že to číslo je určite privysoké. Mám tak fotky, ako aj negatívy. Pokúsim sa dohodnúť ešte tu v KE s niekým.

Inak, kto sa zamýšľal nad tým, aký je rozdiel medzi bosenčinou, srbčinou a chorvátčinou, tak príklad za všetky "železničná stanica":
bosenčina- željeznička stanica ("lje" ako "ľe", "ni" ako "ny")
srbčina- železnička stanica ("le" tvrdo, "ni" tvrdo)
chorvátčina- kolodvor

Aj keď v mnohých prípadoch sú slová úplne identické, rozdiely sú najmä v spojeniach "e"/"je"/"ije", domáci okamžite spoznajú, odkiaľ kto pochádza.

Sarko: nerad hovorim za inych, ale d3k0 to urcite s radostou oscanuje. Vopred za tie fotky dakujem aj ja. Ak budes v BA, mohli by sme sa stretnut?

Nesekol si sa s tými číslami. 6.000 vozidiel MHD na polmiliónové mesto? Asi si myslel 600 vozidiel nie?

No môžem tie fotky prescanovať ale neviem ako často si v BA a lepšie by bolo keby si dal negatívy ak ich ešte máš.