Vozidlá › Trolejbusy › AEG - Stoll #1-3

Na konci 19. storočia už mali tatranské osady Štrbské Pleso a Tatranská Lomnica spojenie s Košicko-bohumínskou železnicou koľajovou dopravou. Tatranská Lomnica od roku 1895 železnicou z Popradu cez Studený Potok do Tatranskej Lomnice a Štrbské Pleso ozubnicovou železnicou zo Štrby od roku 1896. Starý Smokovec bol ešte na začiatku 20. storočia spojený so stanicou v Poprade len fiakrami. Pokusy o zavedenie hromadnej dopravy aj do tejto osady vyvrcholili v roku 1904, kedy podnikateľ a nájomca elektrárne Viliam Krieger a spolu s Vincentom Matejkom získali koncesiu na dopravu elektrobusmi. A tak od augusta 1904 spájala Poprad so Starým Smokovcom jedna z prvých dvoch trolejbusových tratí vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku v dĺžke necelých 14 km (druhou traťou bola 2,3 km dlhá trať v dnešnom rumunskom meste Sibiu, spustená takmer súčasne s tatranskou). Tri elektrobusy pre túto trať dodala drážďanská firma Stoll. Elektrobusy premávali od železničnej stanice v Poprade cez Veľkú, Veľký Slavkov a Dolný Smokovec do Starého Smokovca, kde bola konečná pri hoteli Adria, približne v miestach dnešnej autobusovej stanice. Zdrojom elektrickej energie s napätím 550 V pre trolejbusy bolo dynamo v mlyne na Velickom potoku vo Veľkej.

Drevená karoséria vozidla postavená na oceľovom ráme bola v prednej časti osadená na otočnom dvojnápravovom podvozku. V zadnej časti bol rám skrine pružne osadený na pevnej náprave. Karoséria bola odpružená listovými oceľovými pružinami. Predný podvozok sa skladal z riadiacej prednej nápravy a hnacej nápravy (stredná náprava vozidla). Hnacia náprava bola zaťažená aby mala dobré adhézne vlastnosti. Na tomto podvozku bola zároveň umiestnená elektrická výzbroj vozidla. Kolesá boli drevené s oceľovými obručami. Trakčný prúd privádzal z dvojvodičového trolejového vedenia špeciálny vozík, tzv. "mačka", systému Mercedes - Stoll s prívodným káblom ku skrini trolejbusu. Tento vozík obsluhoval pomocník sediaci vedľa vodiča. Vzhľadom na to, že trolejbusová trať mala iba jedno vedenie, protiidúce trolejbusy si museli pri stretnutí vozíky vymeniť. V zadnej časti sa nachádzala otvorená prestrešená plošina, cez ktorú nastupovali a vystupovali cestujúci. Plošina zároveň poskytovala 6 miest na státie. Trolejbusy mali jeden veľký oddiel pre cestujúcich uzatvárateľný dverami v zadnej časti. Karoséria mala trojicu veľkých okien po bokoch a na streche nadstavbu s vetracími okienkami. Vetranie interiéru zabezpečili aj výklopné žalúzie za vodičom. Vodič s pomocníkom mali k dispozícii otvorené pracovisko v prednej časti. Na streche boli v prednej časti umiestnené dva veľké reflektory.

Začiatok prevádzky trolejbusov oddialila oneskorená dodávka vozidiel spôsobená problémami výrobcu. Pôvodne sa plánovalo dopravu spustiť začiatkom júna 1904. Ani presun termínu na začiatok júla nemohol byť dodržaný. Hoci boli objednané 3 trolejbusy, prvý trolejbus dorazil do Popradu až 8. júla 1904 a o tri dni neskôr absolvoval prvú skúšobnú jazdu za účasti Carla Stolla z výrobného závodu. Druhý trolejbus prišiel koncom júla 1904. Pravidelná prevádzka bola spustená v prvých augustových dňoch roku 1904.

Trolejbusy premávali v letnej sezóne (jún - september) do roku 1906, kedy bola ich prevádzka zastavená. Ich odchody boli prispôsobené najmä významným vlakom prichádzajúcim do Popradu. Jazda z Popradu do Smokovca trvala približne 50 - 75 minút. Počas prvého roka prevádzky sa elektrobusmi odviezlo približne 14000 cestujúcich. Jednou z hlavných prekážok pri prevádzke trolejbusov bol veľmi zlý stav vtedajších ciest. V prípade daždivého počasia sa povrch vozovky premenil na blato a často sa stávalo, že elektrobus uviazol niekoľko kilometrov pod Starým Smokovcom a tak cestujúci museli pokračovať ďalej pešo. Jeden z elektrobusov mal nehodu s kočom arcikňažnej Izabely, pri ktorej hluk elektrobusu splašil kone a koč skončil v priekope. Dôvodom na zastavenie premávky bolo okrem iných aj vypršanie platnosti koncesie, ktorá bola vydaná na tri roky. V tom čase sa však už pracovalo na stavbe elektrickej železnice z Popradu do Starého Smokovca. Tatranský trolejbus napriek svojej krátkej ére otvoril dvere ekologickej elektrickej doprave do Vysokých Tatier.

Trolejbusy boli po zastavení prevádzky dlhé roky odstavené vo vozovni. Elektrická výzbroj z nich sa údajne použila pri rekonštrukcii nákladných vagónov tatranskej železnice na elektrické motorové nákladné vozne. Posledná zmienka o trolejbusoch hovorí, že v roku 1932 boli odstavené vozy predané súkromníkovi zo Spišskej Teplice.