Riaditeľ bratislavského dopravného podniku sedel vo svojej kancelárii a hľadel von oknom. Vonku práve pršalo. Chvíľu pršalo, chvíľu nie. Nemal čo robiť, tak sa len pozeral von oknom.
Zívol si. Včera slávnostne otváral električkovú trať do Marianky. Bola to oslava ako sa patrí. Zúčastnil sa aj sám prezident SR. Aj primátor Bratislavy spolu s niekoľkými inými významnými ľuďmi. Bolo veru čo oslavovať. Obyvatelia mestskej časti Marianka sa konečne dočkali električky. Jedlo sa, pilo, hodovalo. Riaditeľ si tiež niečo vypil. Ako inak, keď ho všade tak vrúcne ponúkali.
Ikarus 435 vystavený ako pomník minulej éry
Možno toho vypil až priveľa. Stále lepšie, ako primátor. Ten ležal pod stolom - ako obvykle... Vstal zo svojho drahého koženého kresla a podišiel ku oknu. Akurát nepršalo. Robotníci usilovne pracovali na 50-poschodovom mrakodrape. Vysoké žeriavy deň čo deň vynášali oceľové nosníky a budova rýchlo rástla. Nepotrvá dlho, možno ešte takých 6 až 7 mesiacov a bude celá hotová. Už sa nevedel dočkať. Tešil sa, ako sa bude pozerať na cyklistov a chodcov z päťdesiateho poschodia. On bude najvyšší! Konečne sa dopravný podnik presťahuje na miesto, ktoré bude spoločnosť výborne reprezentovať. Z výšky bude hľadieť na prezidenta, ktorý sedí niekde vo svojom prezidentskom paláci a cez deravú strechu mu tečie voda na dvojplatničku. Pri tejto predstave sa nahlas zasmial. Smial tak dlho, až mu vyschlo v hrdle. Zdvihol telefón a zavolal sekretárku. O pár sekúnd rýchlo pribehla krásna mladá dievčina a doniesla mu fľašu veľmi drahého alkoholu. Ešte sa na ňu chvíľu díval, teda skôr na jej veľké prsia, ale potom ju poslal preč. Momentálne mal chuť skôr na dobré pitie. Pracovný deň sa chýlil ku koncu, tak začal hľadať nejakú robotu, aby nemal výčitky svedomia, že celý deň nič nerobil. Bol totiž poctivý človek, ktorého občas trápi vlastné svedomie. Naposledy to bolo kvôli starostovi Ružinova, ktorý sa s ním nechcel dohodnúť. Potom záhadne zmizol a už sa zrejme nevráti. Myslel na jeho rodinu, ako smúti. No, už budú skoro dve hodiny, takže pracovná doba sa už skoro skončila, a tak dopil ďalší pohárik a šiel sa zbaliť. Problém mu robilo nájsť svoje veci. Kým prešiel všetky miestnosti vo svojej kancelárii a zbalil svoj kufrík, trvalo mu to skoro štvrť hodinu. Vyšiel pred budovu, kde zase pršalo. "Hnusné počasie." "Veru tak," prikyvoval mu vrátnik, ktorý ho sprevádzal na parkovisko. V tejto starej budove nie je normálne kryté parkovisko. "Veru tak, pravdu vravíte, pán riaditeľ, tak tak," doplňoval vrátnik, ktorý nad ním držal dáždnik, aby naňho nepadal kyslý dážď. Tuším tu robil vrátnik kedysi riaditeľa, ako sa len ten starec volá, také sprosté meno... Prišiel ku svojmu elektroautu. Bolo to jediné vozidlo na celom veľkom parkovisku. Všetci mu jeho elektroauto závideli a pozerali naň so závisťou. Pred budovou, uprostred parkoviska bolo vyvýšené miesto a uprostred neho stál na betónovom podstavci kĺbový autobus Ikarus 435. Stál tam už 20 rokov. Bol to pomník predošlej éry, ktorá je už nenávratne za nami.
Staručký trolejbus Škoda 22Tr v novej vozovni vo Svätom Jure
Cestou cez Dostojevského rad míňal električku linky 37. Naraz zbadal pred sebou starenku. Šlapol na brzdu, ale už bolo neskoro. Dôchodkyňa sa najskôr ocitla na kapote jeho drahého auta a následne na mokrej ceste. Zdvihla sa a s vulgárnymi slovami išla ku nemu. Keď sklopil okienko a ona mu videla do tváre, naraz zmĺkla. "Prepáčte, pán riaditeľ, nič sa nestalo, ja som to zas tak nemyslela..." Vybral z vrecka hrsť bankoviek s viacerými nulami a hodil ich babke k nohám. Zatvoril okienko a pobral sa preč. Bol rád, že sa babke nič nestalo, lebo by mal zase výčitky svedomia a v noci by sa mu zle spalo. Keby sa bol pozrel do spätného zrkadla, bol by videl, ako sa starenka zohla po peniaze a seklo ju v krížoch... Okolo prefrčal starý kĺbový trolejbus 22Tr. Kedysi sa kupovali z Čiech. Potom založil slovenskú spoločnosť na výrobu trolejbusov a na tom zarobil milióny. Tie prvé získal hlavne tým, že pred pár rokmi odkúpil upadajúcu firmu ČKD. Bola na pokraji zániku. O električky jednoducho prestal byť záujem. Dnes sa karta obrátila a veľa ľudí si trhalo vlasy, prečo nekúpili ČKD práve oni. Kúpil ju on a zarobil stovky miliónov. Blížil sa ku domu, diaľkovým ovládačom otvoril dvere od garáže a zaparkoval auto.
Bol doma. Konečne. Život v takej nádhernej, luxusnej vile so všetkým, čo potrebuje, to stojí za to. Bol po dlhom pracovnom dni veľmi vyčerpaný. Pozrel na hodinky - skoro tri hodiny. Zapol televízor, preťukal všetky programy, až ho napokon zaujal jeden americký akčný film na STV4. Práve sa tam naháňali gangstri s políciou. Klasická automobilová naháňačka v uliciach amerického mesta. Mal rád staré americké filmy. Mal rád aj Ameriku, ale tú starú, nie túto, zmietajúcu sa v chaose a v občianskych vojnách. Hmmm, Amerika bývala veľmi silnou veľmocou. Ale po tej vojne... To je hrozné, ako sa ľudia dokážu vyvraždiť kvôli kvapke nafty. V Európe posledné 4 roky nebola ani kvapôčka ropy, nafty, benzínu. Ale ľudia sa tu nevraždia. Teda o nič viac, ako predtým. Tu máme inteligentných ľudí. Dokážu sa prispôsobiť novým podmienkam. Dokázali to veľmi rýchlo. Amerika to nedokázala. Už sa asi nepreberie, bez svojich áut nemôžu existovať. Európania majú stále mestskú hromadnú dopravu. Mali ju aj Američania, ale nie takú, ako my. Oni nepoznali električky ani trolejbusy. Ich chyba. Vtom sa zamyslel. Bol zrejme jedným z veľmi mála ľudí, ktorí sú radi, že sa všetky svetové zásoby ropy vyčerpali. Na prevádzkovaní MHD zarobil toľko, že to už ani nevie spočítať. Jemu vôbec nevadilo, že svet minul posledné rezervné zásoby ropy, on mal, ako jeden z mála ľudí v Bratislave, elektroauto. A zvyšný milión ľudí? Nech si pekne chodia MHD. Vždy na ňu nadávali... Teraz sú ticho a sú radi, že majú taký skvelý systém MHD. Vtom sa prebral sa z myšlienok. Zajtra ho čaká veľký deň. Zajtra sa oslávi 200 rokov MHD. Riaditeľ sa rozhodol začať oslavu už teraz, a tak ťukol do ovládača, otvoril sa bar a vybral si fľašku alkoholu ešte drahšieho, ako mal v robote. Po niekoľkých pohárikoch ho zmohla únava a ľahol si spať.
Ráno si uvaril kávu a pomaly ho prestávala bolieť hlava. Odviezol sa do dopravného podniku a zamieril priamo do archívu. V tento významný deň sa rozhodol vypočuť si príbeh jedného z bývalých riaditeľov, ktorí tu vládli ešte za starých zlých čias. Po vložení malého čipu do MP9-prehrávača sa v archíve rozľahol monotónny hlas:
"... Pri vstupovaní do budovy dopravného podniku ho takmer zasiahlo padajúce obloženie. Vyviezol sa výťahom na tretie poschodie a sadol si do svojej kancelárie. Ako robotnú rozcvičku si zapálil cigaretu a zapol Solitaire. Po piatich hrách zbehol po schodoch dole (výťah sa medzitým pokazil), aby naštartoval svoju služobnú Octáviu, ktorú zdedil po bývalom generálnom riaditeľovi.
Pracovný vozeň č. 8435 tesne pred rozpadom
Za štyri hodiny sa predral zápchou do vozovne v Jurajovom dvore. Privítala ho malá tabuľka, že dnes je deň otvorených dverí a SBSkári, ktorí nikoho nechceli pustiť dnu. Nepomohlo ani polhodinové presviedčanie, že on je generálny riaditeľ. Preto sa dnu dostal obvyklou fintou - na Vajnorskej počkal na električku, ktorá išla do vozovne, a s ňou sa nepozorovane odviezol dnu. Vozový park bol utešený - všetky koľaje boli zaplnené - vľavo stáli T6ky, T3ky a T3Sky, vpravo K2Sky, K2ky, historické vozidlá a kdesi úplne vzadu kostra matne pripomínala pracovný vozeň 8435. Ani v tomto sa nemýlil - predať vozovňu Krasňany bol dobrý nápad, iba zbytočne kazila priemer stavu vozidiel v dopravnom podniku. Otočil sa a zbadal autobusy a trolejbusy. Vtom mu zazvonil mobil ruskej výroby, v ktorom mu neznámy hlas oznámil, že pri vchode ho už čakajú novinári. Vrátil sa teda ku vchodu, kde ho SBSkári nechceli pustiť von. Pre takýto núdzový prípad mal pripravenú fľašu čohosi veľmi dobrého, takže SBSkári boli eliminovaní.
Do kĺbu vozu č. 4802 NEVSTUPOVAŤ!
Prehliadka vozového parku sa mohla začať. Prvým predvádzaným autobusom sa stala Karosa B 742 č. 2205. Tento zabehnutý typ vznikol po tom, ako ústredné dielne zrekonštruovali všetky vozidlá s automatickou prevodovkou na manuálnu. Okrem Karosy B 742 takto vznikli napríklad aj Tam-Busy 273 a Ikarusy 415.98SHIT. Na autobuse žiarila nálepka "Jazdím na zemný plyn", pretože nič iné na kostre autobusu nebolo. Magistrát vraj neschválil peniaze na opravy. Vodič Karosy sa márne snažil otvoriť dvere, takže prehliadka vozového parku pokračovala Ikarusom 435.98SHIT č. 4802. Novinári nastúpili a hneď sa začali riaditeľa pýtať, prečo je cez kĺb natiahnutá žltá páska s nápisom "Nevstupovať". Kým riaditeľ stihol odpovedať, jeden z novinárov nedočkavo vošiel za pásku a za veľkého rachotu sa prepadol na cestu. Skôr, ako stihli novinári vystúpiť z ďalšieho pokazeného autobusu, ešte ich upútalo to, že v prednej časti autobusu chýbali sedadlá. Riaditeľ si spomenul, ako mu v ústredných dielňach tvrdili, že prišli potkany a zožrali ich. Veril im, veď predsa nikto nemohol mať záujem zobrať si také niečo na záhradu.
Tam-Bus 273 č. 1405 s unikátnym handrovým transparentom
Vtom sa ku skupinke priblížil TAM 273 A 179 M č. 1405. Z unikátneho handrového transparentu sa dozvedeli, že je zo 100%-nej bavlny, a že sa má prať maximálne pri 40 °C. Po nastúpení sa zavreli dvere, pričom z niektorých vypadli sklenené výplne. Previezli sa areálom vozovne na miesto, kde boli zaparkované ďalšie vozidlá. Kedysi sa vraj toto miesto volalo Vrakovisko, teraz však tomu nič nenasvedčovalo.
Karosa B 732 č. 3005 po generálnej oprave
Hneď sa k návštevníkom priblížila Karosa B 732 č. 3005, ktorá nedávno prešla rozsiahlou generálnou opravou - natreli jej predný nárazník. Akonáhle sa autobus priblížil na 50 metrov, riaditeľ si zapchal uši, aby nepočul pískanie pri brzdení. S otváraním dverí nebol problém, pretože v autobuse žiadne dvere neboli. Niekto z hostí stúpil na prvý schod v stredných dverách a podlaha sa prepadla. Po nastúpení sa niekoľkí novinári pokušali sadnúť si na tyče, ktoré pripomínali to, že na nich bol kedysi natiahnutý molitan a koženka. Autobus mal skvelé vetranie, pretože okná a strecha taktiež chýbali. Odviezli sa do ústredných dielní, kde mali mať exkurziu.
Električka č. 7085 v dvanástom roku rekonštrukcie
Prvé, čo zbadali, bola električka K2G č. 7085. Od majstrov sa dozvedeli, že ju mali už-už hotovú, keď im pred týždňom do nej ktosi vrazil žeriavom. Vedľa nej stál vozeň T3AS č. 7303 a okolo neho asi 10 šedivých ľudí z Novej Dubnice, ktorí stále opakovali, že "To nemôže byť pravda!". "Už desať rokov sa snažia opraviť brzdy," oznámil majster. Vtom sa ozval buchot z lakovne. Návštevníci nazreli dnu a zbadali hromadu dosiek a plechov. Nešťastný lakovač skonštatoval, že prvý dokončený vozeň SGP nevydržal váhu jednomilimetrovej vrstvy laku a prepadol sa. Údajne mal prehrdzavený podvozok, zrejme preto, lebo ho nikto za posledných 20 rokov nenatrel.
Kabriolet T3M č. 7607
Návštevníci vyšli von, kde stál šedý kabriolet, ktorý dielenskí pracovníci nazývali "T3M 7607". Kdesi vnútri ležala veľká čierna krabica a zberač. To už mali novinári dosť a chceli rýchlo vypadnúť. Riaditeľ spolu s hosťami nastúpil do kĺbového trolejbusu 15TrM č. 6617. Začal sa chváliť tým, ako ho nevedeli v Škode Ostrov opraviť a ako ho ústredné dielne pod jeho vedením zrekonštruovali. Trolejbus začal odbočovať na Rožňavskú cestu, keď sa vtom náhle zadná časť oddelila a odišla aj posádkou na Rádiovú ulicu.
SOR B9.5 č. 3589 v jubilejnom 20. designe
Pre takýto prípad bolo pripravené záložné vozidlo, ktorým bol SOR B9.5 č. 3589. Vodič si na palubnom počítači nastavil kód 902, ale namiesto nápisu "Služobná jazda" sa objavilo "Vitaj, generálny riaditeľ". Ani po niekoľkých pokusoch sa vodičovi nepodarilo zadať ten správny kód a generálny riaditeľ sa iba usmieval, lebo iba on vedel, ktorý kód je ten pravý. Nikomu ho však pre istotu neprezradil. Po piatich minútach sa otvorili všetky dvere na tomto mimoriadne obľúbenom autobuse. Po tom, čo bol nasadený na linku 83, ho začali cestujúci priam zbožňovať. Dvere sa po ďalších troch minútach za hosťami zavreli a na displeji nabehlo "Pásmo : err Čas : err". Riaditeľ sa začervenal, pretože si uvedomil, že podobné radosti to píše odvtedy, čo sa naposledy hral s cieľovými zastávkami. Displej však nekončil, začalo blikať "Nasledujúca zastávka" a do toho sa po troch pípnutiach z reproduktorov ozvalo "Nasleduje: Verzia 207 beta" Vodič to už nevydržal a päsťou buchol do palubného počítača. Okamžite sa zablokovali všetky označovače, z reproduktorov sa ozvalo "Krematórium" a z displeja vyšľahli plamene. Tie sa našťastie vodičovi podarilo uhasiť hasiacim prístrojom, ktorý sa na veľké riaditeľovo prekvapenie nachádzal v autobuse. Novinári boli zjavne šokovaní, ale aj tak po odvoze na Hlavnú stanicu riaditeľovi poďakovali. Potom sa rozpŕchli do mesta - každý jednou z troch liniek, ktoré na Hlavnú stanicu premávali.
Riaditeľ si povedal, že sa vykašle na svoju Octáviu a pôjde domov autobusom, pretože mu hneď za rohom stála 83ka. Už pod tridsiatichtroch minútach prišiel prvý SOR č. 4595. Po klasickom zvolaní "je tu had" sa autobus pomaly vyprázdnil a riaditeľ nastúpil..."
Prvý bratislavský Solaris z roku 2006
V prehrávači zaprašťalo, čo bolo neklamným znakom toho, že nahrávka skončila. Usmial sa. Dnes si spomenie na tieto historické časy iba pri prehliadke vozovne Jurajov dvor. Ešte pred započatím osláv sa rozhodol prezrieť si muzeálne exponáty. Nastúpil do elektroauta a za chvíľu bol vo vozovni.
Hneď na kraji stál vyleštený deduško Solaris, ktorý bol pripravený pre návštevníkov. V ostatných boxoch stáli historické vozy, na ktorých sa bude poobede jazdiť. Na T2ke dokončovali kabeláž podvozku. Tentokrát sa rozhodli pre špeciálne optické vlákno, ktoré ich už snáď po toľkých pokusoch od roku 2001 nezradí.
Urny so železným prachom z Karos ŠM 11 č. 3350 a B 731 č. 4079
Vedľa seba stáli v nasledujúcich boxoch Sanos č. 6505, Oerlikon č. 80 a historický trolejbus15TrM č. 6617. Tieto vozy našli pri veľkom upratovaní v Jurajovom dvore v roku 2032 pod jedným menším smetiskom. Riaditeľ sa ďalej pokochal pohľadom na zachovaný Tam-Bus 272. Pri tomto vozidle bola zvláštnosť to, že pri rekonštrukcii v roku 2024 sa pracovníci nevedeli v historických zdrojoch dopátrať, ako mali tieto vozy vyriešený digitálny transparent a tak sa nakoniec rozhodli predný priezor nenápadne zakryť lepenkou. To sa mu nepáčilo, ale nič im nevyčítal, pretože vedel, že on by to asi urobil podobne. Pri ceste von z haly sa ešte prešiel pri historických Ikarusoch 280, 283, 435, 486, 557, 895 a 925N.
Tieto autobusy dopravný podnik prestal kupovať potom, ako firma Karosa v roku 2052 uviedla prvý model nízkopodlažného vozidla vlastnej výroby, ktorý bol omnoho lacnejší. Tesne pri východe ležali na zemi urny s železným prachom, ktorý zostal z historických Karos č. 3350 a 4079.
Historické dvojnápravové električky; voz č. 104 v novom "bratislavskom" nátere
V ďaľšej hale skontroloval, ako prebiehajú práce na výrobe syntetickej nafty. Toto palivo bolo nevyhnutné synteticky vyrobiť v laboratóriách ústredných dielní špeciálne pre historické vozidlá. Ďalej už čakala električka 104 a 38 + dlhý vlak tvorený vlečnými vozňami SGP, ktoré vyrobili ústredné dielne. Riaditeľ nastúpil sťa by historický vodič do prvej dvojnápravovej električky. Historický trajekt sa pohol smerom na Námestie SNP. Po troch hodinách tam dorazil, pozbieral nadšených návštevníkov a vybral sa späť do vozovne. Po prehliadke ústredných dielní sa ho jeden Američan lámavou slovenčinou spýtal niečo v tom zmysle, či by im nepredali patent na výrobu tejto nafty za pár miliárd dolárov. To ho tak nahnevalo, že okamžite zavolal SBSku, aby ho vyviedli z vozovne. "Už žiadna ozónová diera, ty parchante," hlasno za ním zakričal. Američania sa totiž nepoučili z ekologickej krízy, ktorú sami zapríčinili.
Trolejbus 15Tr č. 6615 po svojej poslednej jazde
Po prehliadke múzea 14Tr a 15Tr prišli na rad historické jazdy. Všetko prebiehalo hladko až do jazdy s trolejbusom Sanos, pretože sa mu pri jazde trochu nalomila náprava. Nahlas dielenským pracovníkom vysvetlil, že tam nemali zabudovávať kneeling. Trochu neisto odišiel na jazdu s historickým trolejbusom 15Tr č. 6615. Zdalo sa mu divné, že bol akosi veľmi tichý. Len čo vyšli z vozovne, začal sa z kĺbu šíriť pach. Keď vyšľahli prvé plamene, nebolo mu všetko jedno. Návštevníci sa rýchlo tlačili von. Už iba omámený stál na chodníku a pozeral, ako oheň likvidujú hasiči.
Po návrate do vozovne to už nevydržal a v psychopatickom záchvate utekal do dielne pre sekeru. Začal okolo seba všetko ničiť. Po vozovni striekala krv a úlomky z historických vozidiel. Naraz sa začalo všetko zatmievať... A po zatmení náhle svetlo! Zobudil ho telefón. Ako je to možné, veď pred chvíľou bol vo vozovni a teraz je vo svojej spálni. Zdvihol telefón. Zo slúchadla sa ozval hlas, ktorý mu oznámil, že im zhorel trolejbus 6616. Slúchadlo mu vypadlo z ruky. Krv mu prestala prúdiť v žilách a zvalil sa na posteľ.
Prebral sa v nemocnici, kde mu sestrička povedala, že mal ťažký srdcový infarkt a musí odpočívať. Až teraz si uvedomil, čo sa stalo. Celé to bol od začiatku iba sen, veľmi zlý sen!
Po dvoch týždňoch bol znova v úrade. V nemocnici premýšľal, čo sa stalo. Zobudilo sa v ňom svedomie, začal byť milší k zamestnancom a uvedomoval si, kam svet speje. Za peniaze, ktoré mali ísť na autobusy, prikázal kúpiť nízkopodlažné trolejbusy Škoda 22Tr. Pričinil sa o vybudovanie električkovej trate do Petržalky a spravil mnoho správnych vecí. Na sklonku života ho jednoducho osvietilo. Keď ako veľmi starý zomrel, veril, že všetko dobre dopadne, a že ho ostatní budú nasledovať. Ako to však pokračovalo po jeho smrti, to sa už nikdy viac nedozvedel...