Reakcia na: N/A #15:
Bude to asi aj dávka spomienkového optimizmu na mladosť. Ale v princípe úsmev v apríli 1942 nebude asi prekvapením pretože (pokiaľ si nepatril k diskriminovaným skupinám):a) transporty začali pred mesiacom a nemuselo sa o tom vo veľkom vedieť (médiá neboli také slobodné a investigatívne ako dnes),
b) najbližšie sa bojovalo v línii Leningrad-Moskva-Stalingrad,
c) tri roky sú dosť na rezignáciu nad stavom politiky (bolo " ****owo ale (relatívne) stabilnie")
d) časť občanov mohla danú situáciu vnímať aj ako menšie zlo: ešte nedávna hrozba bola maďarizácia a na výber boli v princípe dva bloky - roľníci a komunisti s orientáciou na čerstvo hladujúci ZSSR a gardisti, fašisti a pod verbež, s orientáciou na Nemecko.
Mne babka tiež rozprávala, že vojnu začali cítiť v rokoch 1944 až 1945, predtým veľmi nie.
Vždy to treba hodnotiť z pohľadu vtedajšej úrovne poznania a vzdelania. Usmiati zamestnanci (ak vypustíme predpoklad, že sa usmievali nasilu), žili svoje životy s radosťami a starosťami a v danej dobe ich možno vojna zasiahla relatívne najmenej. Žili v oku hurikánu a v tej dobe sa mali určite lepšie ako o pol roka neskôr obyvatelia v Stalingrade, alebo v iných častiach sveta (čo neznamená, že sa mali dobre voči dnešku, alebo v absolútnom vyjadrení).